Matka ukladala dcérku k spánku. Po krátkej spoločnej modlitbe jej dala bozk na dobrú noc, otvorila dvere a zhasla svetlo. Dievčatko sa ozvalo – „mamička, to mám zostať sama v tme?“ „Ale nie, veď vieš, že Pán Boh je tu s tebou“, odvetila mama. „To viem, chcela by som však mať pri sebe niekoho, koho vidím, kto má tvár.“
Toto dieťa vyslovilo snáď túžbu nás všetkých. Toľkokrát túžime po ľuďoch s tvárou, po tých, ktorí si skutočne zaslúžia pomenovanie „človek“. Hodných tohto mena sa oplatí aspoň vidieť, ak nemáme možnosť byť v ich blízkosti, v ich prítomnosti, či spoločnosti.
A práve na Vianoce sa nám ponúka príležitosť ocitnúť sa pri niekom, kto môže splniť naše očakávania a predstavy, kto môže naplniť náš život zmyslom a nádejou. Prichádza k nám sám Boh s tvárou človeka!
„Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet. Bol na svete a svet povstal skrze neho, a svet ho nepoznal. Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali. Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi“ (Jn 1, 9 – 12).
Aj my sa nachádzame v podobnej situácii Ježišovej doby. Tak veľmi potrebujeme svetlo do našich dní. Ale treba sa naučiť v i d i e ť , lebo mnohí z nás sú ešte slepí („hľadia, ale nevidia“ – porov. Mk 4, 12).
V túto presvätú noc Boh zaklopal na dvere nášho srdca. Dovolíme mu vstúpiť, otvoríme mu? Nepochodí aj u nás tak, ako za onej betlehemskej noci? „Pre nich sa nenašlo miesta ani v hostinci“ (porov. Lk 2, 7). A to prišiel medzi svojich. Prijatím nám dáva moc stať sa Božími deťmi.
Svetlo Pánovej slávy a Božej lásky chce ožiariť temnoty našej duše. A cez nás chce svietiť iným. Im sa tiež zjavuje a ohlasuje posolstvo, ktoré oznámil Pánov anjel vyľakaným pastierom: „Nebojte sa! Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom dobrej vôle: dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán“ (Lk 2, 10 – 11).
V súčasnosti Boh pôsobí cez naše ruky, nohy, oči, uši, ústa, cez naše slová, skutky, cez náš život. Pýtal sa rabín nábožného Žida: „Kedy sa končí noc a začína deň?“ Ten sa pokúšal nájsť vhodnú odpoveď: „Možno vtedy, keď na nebi vidno prvý záblesk slnka. Alebo keď je možno rozoznať človeka od stromov“. „Nie“, povedal starý múdry rabín. „Deň sa začína vtedy, keď dokážeme v tvári každého človeka spoznať svojho brata, či sestru. Dokiaľ to nevieme, panuje v nás noc“.
Pokiaľ trvá v našom srdci, v našom vnútri noc, pokiaľ je v našej duši prázdnota a tma, nemôžeme hovoriť o svetle Vianoc. Kristus prichádza v tmavej noci, aby ju osvetlil a priniesol nový deň. Aj my sa stretávame uprostred noci pri polnočnej svätej omši, ale chrám Boží je plný svetla a jasu vianočnej výzdoby.
Božieho Syna vítame v podobe malého dieťaťa, ako človeka nám podobného vo všetkom okrem hriechu. Vzal na seba ľudskú prirodzenosť, aby cítil s našimi bolesťami, starosťami a slabosťami. Aby chápal naše unavené duše, choré srdcia, upracované ruky a sklamané životné osudy. Pre túto posvätnú príbuznosť nech každý úder nášho srdca znie Bohu na slávu, nám na spásu a svetu na osoh.
Hlas zvonov, ktorý sa rozlieha po celom rodnom kraji a roznáša do našich domovov dobrú novinu o narodení Pána, nech zároveň rozširuje zvesť o tom, že Spasiteľ sa narodil aj v našej duši.
Až vtedy, keď prijmeme Svetlo, ktoré svieti v tmách, bude pravdivé naše kresťanské presvedčenie a vyznanie. Aspoň my sa tešme z jeho príchodu. Z čistého srdca nám ho nikto nevezme. Privítajme ho s láskou: Vitaj, Ježiško, medzi nami!
Kiežby svetlo z Betlehema nikdy v nás nezhaslo!
„Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle“ (Lk 2, 14).
Milostiplné vianočné sviatky a Bohom požehnaný nový rok 2022 pod ochranou Sedembolestnej Panny Márie, patrónky Slovenska, všetkým našim rodinám a ľuďom dobrej vôle praje
ThMgr. Peter Ladislav Ďuroška
