Vianočné a novoročné zamyslenie

Dojímavý príbeh Vianoc, osud nazaretskej rodiny, Jozefa, Márie a malého Ježiša, ktorý nám opisuje evanjelium (čo znamená radostnú zvesť), je sám o sebe v dejinách ľudstva výnimočný. Významnými udalosťami z prelomu nášho letopočtu sa vďaka Písmu zaoberajú v týchto sviatočných dňoch mnohí z nás. V presvätú noc Ježišovho narodenia totižto historické skutočnosti z pozemského života svätej rodiny nenechávajú spávať milióny veriacich ľudí na celej zemi už po veľa stáročí. Pred vyše dvomi tisíckami rokov prostredníctvom vtelenia večného Slova vstúpila do sveta nová duchovná dimenzia, prinášajúca spásu pre všetky pokolenia, pre každého človeka. Táto dimenzia Božej lásky prichádzajúca v podobe nehovoriaceho, bezbranného a nadovšetko nevinného dieťaťa, je schopná zachrániť nás všetkých, celé hriešne ľudstvo. Ako každé dieťa aj toto má úplne iné videnie reality, iné ponímanie času. Dieťa dôveruje rodičom bezhraničnou láskou a je totálne odkázané na ich pomoc. Je celkom odovzdané do ich mimoriadnej starostlivosti. Ježiš však z perspektívy bohočloveka dovidí ďalej ako ostatné bežné deti. Až na tragický koniec svojho života, ktorý je Bohom pripravený ako nevyhnutný plán spásy. Až na záver svojho tuzemského poslania, ktorým vykupuje vyvolený ľud z otroctva hriechov. A my ho vytláčame na okraj spoločnosti, vyháňame na perifériu. Správame sa k nemu presne tak, ako tomu bolo za jeho príchodu na zem, keď sa pre neho nenašlo miesto ani v hostinci, ale iba kdesi v maštaľke, či akejsi jaskynke za múrmi židovského mesta Betlehema. Napríklad práve teraz v čase predvianočných nákupov. Či máme počas nich na zreteli pravý význam Vianoc? Božie dieťa je to posledné, na čo pri nich myslíme. Ešte ho možno okrajovo spomenieme, keď nakupujeme akože „Ježiška“, teda darčeky pre najdrahších. Pod stromček nakoniec položíme množstvo podarúnkov, ale je otázne, či podeň symbolicky uložíme aj jasličky. Alebo azda hľadáme pri hysterických nákupoch v supermarketoch skutočného Ježiša? Veď jeho štýl sa všade navôkol akosi z našich medziľudských vzťahov vytratil. Mali by sme ako traja mudrci od Východu hľadať opravdivého Mesiáša, teda duchovného kráľa vlastného života, ktorého zjavila zázračná hviezda. Nie však ligotajúca sa, rozjagotaná hviezda novodobého biznisu, ktorá nás svojím leskom mámi v obchodoch rôznymi výhodnými akciami. Z chudobných a jednoduchých jasličiek aj dnes pre každého jedného z nás sála bytostná energia duchovnej žiary, ak chcete aury, zvestujúcej samého Ježiša Krista. Uprostred temnoty noci vyžaruje pravé Svetlo pre dušu človeka. Lenže ono nie je v darčekoch, ale v darujúcich. Nie je v zlatých pokladoch, ale v milujúcich. Nie je v bohatstve materiálnych vecí, ale v hodnotách neba a daroch ducha, v dobrách nehmatateľných a neuchopiteľných. Škoda len, že tie sú mnohokrát pre nás akosi na míle vzdialené a nedosiahnuteľné, ako samotná hviezda na oblohe, hoci jej jas je ešte navonok očami postrehnuteľný. Našťastie, táto tajuplná kométa, ktorá počas cesty mudrcov najprv v sebe ukrývala veľké tajomstvo predpovedí starozákonných prorokov, neskôr odhaľuje nadčasové novozákonné posolstvo evanjelia. Viditeľné v srdciach ľudí, v prejavoch ich lásky, v konaní dobrých skutkov. Veď najkrajšie darčeky, aké od Boha dostávame, vopred ani sami nechápeme. Rozumieme im až spätne. A ak nás v mnohých životu hraničných situáciách predvídavo chráni vlastné dieťa, tak nás všetkých zachraňuje čisté a úprimné božské dieťa, nebeský dar od Stvoriteľa. Získalo si nás svojím nežným a nevinným pohľadom, vrúcnosťou roztvorenej náruče, ktorou akoby chcelo každého láskajúco objať a pritúliť. Ale to isté čaká i od nás, ako odpoveď na pozvanie, lebo neskôr bude mať tieto drobné chlapčenské rúčky ako svalnaté mužské ruky rozpäté na kríži, aby nás zbavilo existenčného strachu, vnieslo medzi nás odpúšťajúcu lásku a oslobodilo ľudstvo z jarma hriechov. Za lásku chce iba lásku. A hoci nám vládne ako dieťa nevládne, len bezcitnými to vôbec nepohne. Je iba prirodzené, že takmer všetci rodičia majú svoje deti tak radi, že im splnia všetko, čo im vidia na očiach. Ale, samozrejme, že v prijateľnej miere. Božiemu dieťaťu však akosi nikto z okolia vtedajších spolu žijúcich pútnikov nechce vyhovieť a splniť prianie, čiže porozumieť jeho požiadavke lásky. Rodičia ho musia chrániť pred nástrahami, ktoré naň číhajú od okamihu narodenia. Vladár Herodes sa vypytuje mudrcov, kde je ten novorodený kráľ Izraela. Tí dávajú prísľub, že mu cestou späť oznámia, kde sa nachádza, ale v predtuche najhoršieho sa radšej intuitívne vracajú naspäť inou trasou. Rozhnevaný kráľ dáva vyvraždiť všetko prvorodené mužského rodu. Aby sa zbavil prípadného konkurenta a potenciálneho nástupcu, ktorý by ho v budúcnosti mohol zosadiť z trónu. I naše životné osudy sú často krát vystavované skúškam, prekážkam, peripetiám, doslova až vrtochom panovačnej svetskej moci. Nedovoľme im negatívne vplývať na naše myslenie, názory, pocity a postoje. Lebo práve naopak radosť, ktorú za času nášho žitia a bytia dávame, vracia sa späť do nášho srdca. Kto ju iným prejavuje, i sebe ju spôsobuje. Ak chceš byť v živote šťastný, prispievaj v hojnej miere aj k šťastiu druhých. Lebo len vykonané dobro dvíha nášho ducha k vrcholu pozemského šťastia. Človek, ktorý vo svojom živote nenachádza dôvod na radosť, je iba úbohým závistlivcom, ktorého zožiera pohľad na úspechy druhých. Deprimuje ho to a veľmi tým vo vnútri trpí. Nemôže spávať, lebo nemá čisté svedomie. Alebo má utrápenú dušu z rozporuplných pocitov vlastného vnútra. Pritom umenie života pozostáva aj z toho, ako vieme zaobchádzať s ľuďmi, ktorých nemôžeme vystáť. Radujte sa s radujúcimi, plačte s plačúcimi, znášajte sa navzájom v láske, majte sa v úcte, žehnajte a nepreklínajte. I to sú odkazy z učenia Cirkvi. Páter Peter Lippert o tom píše: „Musíme dosiahnuť to, aby sme sa dokázali usmiať na každé stvorenie, lebo sme za ním uvideli usmievajúceho sa Boha. Musíme sa vedieť usmiať aj na ten tvrdý kameň, čo nám leží v ceste a bolestne sme si oň udreli nohy. Lebo aj nad ním spočíva Boží úsmev a Boh chce, aby sme sa aj my usmievali na všetky stvorenia. On chce žiariť z našich očí a skutkov a chce v nás nechať znieť svoj vábivý hlas. On nás všetkých stvoril, aby sme boli poslami jeho slova. Nech z nás vyviera dobrotivosť a radosť! No ako by sa nám to mohlo dariť, keď sme zatrpknutí a zúfalí? Môžeme sa na niekoho usmiať, keď od neho odvraciame tvár?“ Jednou zo základných právd kresťanstva je fakt, že sme všetci ponorení do Božej prozreteľnosti a dobroty, do lásky Boha k svojim stvoreniam. Zvlášť môžeme túto skutočnosť prežívať teraz vo vianočnom období. Lebo Boh nám poslal svojho jediného milovaného jednorodeného Syna, aby nik nezahynul, ale aby sme všetci mali večný život. Ak sa Boh v nekonečnom milosrdenstve pozrel na zem s láskou, tak ako mi môžeme upierať zrak na jeho Syna uloženého v jasliach, keď popritom nemáme pekný pohľad pre svojich spolu blížnych a nie sme schopní im na prelome kalendárnych rokov podať ani len ruku? Práve pri jasličkách zrodeného Spasiteľa by si mali potriasť rukami všetci hnevníci. Koniec každého odžitého roku prináša so sebou i hodnotenie, aký bol. Zamyslime sa, komu sme počas jeho uplynulých dní ublížili a čo sme mu tým spôsobili. Vykročme do nového roka s predsavzatím, že sa vnútorne zmeníme, že po morálnej stránke sa staneme lepšími ľuďmi, ktorých charakter nezlomí ani konštatovanie, že možno bude vzhľadom k všeobecnej kríze materiálne chudobnejší. Napriek tomu však zostaňme ľuďmi viery, ktorí hlboko prežívajú svoje náboženské presvedčenie. Veď v konečnom dôsledku sme v Božích rukách. Milí čitatelia, tohto možno až príliš dlhého textu zamyslenia, prajem vám všetkým milostiplné Vianoce a úspešný Nový rok 2012 pod ochranou Sedembolestnej Panny Márie, patrónky nášho slovenského národa! Nech po všetky jeho dni spočinie na vás Božie požehnanie a milosť. ThMgr. Peter Ladislav ĎuroškaPoznámka: Uvedený text bol zaslaný redakcii Žilinského večerníka, ale zrejme z priestorových dôvodov nebol uverejnený. Preto ho ponúkam čitateľom na stránke môjho blogu.