„Inou cestou sa vrátili domov“ (porov. Mt 2, 12)
Vážení čitatelia, drahí priatelia v Kristu milovaní,
dnešné evanjelium o mudrcoch z Východu poznáme veľmi dobre. Možno až tak dobre, že nám hrozí nebezpečenstvo, že ho budeme počúvať len ako ďalší pekný vianočný príbeh. No posledná veta z evanjelia je prekvapujúco zarážajúca a veľmi osobná pre každého z nás: „A poučení vo sne, aby sa nevracali k Herodesovi, inou cestou sa vrátili do svojej krajiny.“ Táto veta nie je len opisom návratu troch kráľov späť domov. Je to opis viery, ktorá sa stala v ich životoch. Profesor Jozef Vrablec nám na univerzitnej teológii vysvetľoval, že viera nie je niečo stále, niečo nemenné. Učil nás, že je to „stále sa stávajúca skutočnosť“. Dennodenná skúsenosť. Aj tu existuje reálna hrozba – dnes ju máš, ale zajtra ju môžeš poprieť. Alebo opačne – koľko neveriacich sa obrátilo, konvertovalo na vieru? Včera ju nemali a dnes sú horlivými kresťanmi.
Mudrci boli ľuďmi hľadania, pútnikmi za svetlom hviezdy. Nepochádzali z vyvoleného národa, nepoznali teda Písmo ako židia, a predsa mali otvorené srdce. Boh sa im prihovoril cez astronómiu, cez vedu – spôsobom, ktorému rozumeli. Svätý pápež Lev Veľký hovorí, že Boh dal znamenie všetkým, aby bolo zrejmé, že Kristus neprišiel len pre niektorých, ale pre všetkých ľudí. Ani my, ľudia tretieho tisícročia, nemáme dnes odpovede na všetky otázky. Ale sme tu preto, lebo takisto hľadáme niečo zmysluplné. A Boh sa dá nájsť tým, ktorí hľadajú úprimne, s pokorou.
Mudrci prichádzajú do Jeruzalema. Stretávajú Herodesa – človeka, ktorý pozná Písmo, ale bojí sa pravdy. Vie, kde sa má Mesiáš narodiť, ale sám sa na cestu nevydá. Hoci mu čítajú predpovede prorokov, že sa narodí v Betleheme. Svätý Augustín hovorí, že Herodes sa bál stratiť svoje kráľovstvo, hoci Kristus prišiel darovať kráľovstvo nebeské aj jemu.
Mudrci však pokračujú ďalej, smerujú teda do Betlehema. Tam síce nenachádzajú kráľovský palác, ale nemohúce dieťa v biednej maštaľke. A predsa pred ním padajú na kolená. Tu sa niečo v ich srdciach láme. Už nehľadajú, už sa klaňajú. Prinášajú dary - zlato, kadidlo a myrhu. No evanjelium nám hovorí, že najväčší dar prichádza až na konci – keď sa rozhodnú nevrátiť k Herodesovi. Svätý pápež Gregor Veľký vysvetľuje, že „iná cesta“ znamená nový spôsob života. Stretnutie s Kristom nie je len chvíľa bezprostredného dojatia zo scény. Je to výzva k rozhodnutiu vrátiť sa inou cestou, zmeniť smer, naplniť svoje poslanie.
Čo to znamená pre nás? Evanjelium nehovorí, kam sa vrátili, ale ako. Pretože dôležitý v tomto momente nie je cieľ, ale zmena kurzu. Inou cestou sa vydali domov – to znamená: nevrátiť sa „k Herodesovi“, teda k strachu, zlobe, moci, nečestným úmyslom. Nevrátiť sa k starým zvykom, ktoré nie sú v súlade s evanjeliom, nežiť ďalej tak, akoby sa stretnutie s Kristom nikdy neuskutočnilo. Svätý Bonifác hovorí, že viera, ktorá nemení naše skutky na dobro, nie je vierou, ale iba zvykom.
Mudrci boli vo sne poučení Bohom – a poslúchli. Je to poslušnosť, ktorá si vyžaduje obrovskú odvahu. Vlastne znamená ísť proti Herodesovi tej doby. Táto poslušnosť nie je žiadna slabosť, ale risk zmeniť plán, keď Boh ukáže inú cestu, inú možnosť návratu. A my často veľmi dobre vieme, že sa nemáme vrátiť k niečomu, čo nás odvádza od Boha. A predsa sa tam tak často (a možno aj radi) vraciame.
Dnešný sviatok nám kladie dôležitú otázku: Vraciame sa tou istou cestou, alebo sme ochotní ísť inou, hoci nepoznanou? Mudrci sa vracajú do svojej krajiny, ale už nie sú tí istí. Stretli Boha v dieťati menom Ježiš, čo znamená Boh spasí, posilní, oslobodí od zlých návykov. Vykúpi svoj ľud z hriechov.
Nech je aj pre nás dnešný sviatok Zjavenia Pána výzvou, aby naše stretnutie s Kristom – v slove, v Eucharistii, v modlitbe, vo sviatostiach, v rodine, vo farnosti, v spoločenstve (doplňte si, čo ešte považujete za podstatné) – neostalo bez našej odpovede. Môže to byť pre nás cesta opravdivej viery, cesta obrátenia sa k Bohu, cesta ku vzájomnej láske. A hoci sa dnešným dňom skončil Svätý rok, keď pápež Lev XIV. zatvoril poslednú bránu na bazilike sv. Petra vo Vatikáne, stále zostávame pútnikmi nádeje na pozemskej ceste smerujúcej do večnosti.
