Sviatok Všechsvätých súvisí s Pamiatkou zosnulých

Počas týchto jesenných dní väčšina z nás opäť nasmeruje kroky na hroby našich blízkych, na naše cintoríny. Tento pekný zvyk spojený s mnohými modlitbami za zosnulých má zvlášť v tradícii slovenského národa veľkú obľubu. Zvyknem cintorín nazývať najkrajšou rozkvitnutou záhradou (snáď je tomu v každej obci, v ktorej nemajú priamo zriadené záhradníctvo), v ktorej sú zasadené najkrajšie a najvzácnejšie kvety. Tu v zemi ležia a odpočívajú korene našej ľudskosti, predkovia našej pokrvnej rodiny, prapredkovia nášho ľudského druhu. Tu sú pochované základy nášho ľudského ja, ktoré sme zdedili v osobnostnej genetickej výbave po niekoľkonásobnom rade rodičovského potomstva. Tu majú začiatok i koniec naše osobné blahoslavenstvá, o ktorých sme počuli v dnešnom evanjeliu pri slávnostnej svätej omši. Boh, ktorý je prameňom všetkej svätosti, túži aj po našom posvätení. Chce nás všetkých spasiť a chce, aby sme boli všetci svätí, lebo On je svätý. Ako tí, ktorých sviatok si Cirkev dnes pripomína a slávi (slávnosť Všechsvätých). Človeku nie je nemožné takúto svätosť dosiahnuť. Ak si budeme každodenne svedomito plniť svoje stavovské povinnosti, máme reálnu možnosť priblížiť sa k ideálu svätosti. Naša bytostná svätosť je pre nás výzvou, je pre nás úlohou a zároveň je pre nás cestou do neba, do večnosti. Tam sa raz môžeme stretnúť s vernými zosnulými, s našimi blízkymi, ktorí nás už predišli a dosiahli večný cieľ. Napríklad z našej farnosti v tomto roku prekročili prah večnosti naše dve najstaršie spoluobčianky. Jedna sa dožila 101 rokov, druhá 99 (o pár mesiacov by mala tiež stovku). Tento úctyhodný vek je v modernej dobe na obdiv. Lekárska veda síce pokročila, ale ľudia akoby zomierali stále mladší (logicky by to malo byť naopak). Zo života oboch zomrelých žien si veľa nepamätám, ale svoju starobu prežili v kruhu svojich najbližších rodinných príslušníkov, čo zaiste pozitívne prispelo k ich pokročilému štádiu staroby. I v takomto vysokom veku mali sviežu myseľ a dobrú pamäť. Zračilo sa na nich Božie požehnanie. Aspoň ja som to takto nateraz vnímal. O ťažkých dňoch staroby by určite vedeli najlepšie porozprávať ich príbuzní, ktorí sa o ne s láskou až do smrti starali.Človek je podľa Teilharda de Chardina syntézou všetkého, čo má vo vývoji vesmíru cenu, je kvetom, korunou a centrom všetkého bytia. Od počiatku, teda od stvorenia sveta, od bodu Alfa, všetko smeruje do bodu Omega. K tomuto bodu, k zavŕšeniu cyklu všetkého vesmírneho diania ľudstvo speje. Bod Omega je hybnou silou a cieľom vývoja. Úsilie o duchovné zjednotenie celého ľudského pokolenia tvorí cestu, ktorá bude zavŕšená v jednote lásky, v jednote sŕdc. To znamená, že láska je cieľom všetkého. Láska je typickým prejavom človečenstva, jediným fungujúcim princípom sveta, kozmickou energiou. Putovanie človeka k bodu Omega je posväcovaním života jeho samotného, ako aj posväcovanie iných, ktorí sú mu spoločníkmi na životnej ceste. Pre manželov je to ich partner, pre rodičov sú to ich deti, a tak podobne ďalej.Bez viery v Boha by ani návšteva našich cintorínov nemala zmysel. Nedávala by nám žiadnu nádej na stretnutie s našimi najbližšími v nebi. Nedávala by tušiť nijakú duchovnú jednotu ľudských duší v nebeskom kráľovstve, kde bude panovať kozmický Kristus, Vykupiteľ sveta. On je Alfa a Omega ľudských dejín, počiatok a koniec, amen vesmíru. Aby sa splnila Jeho predpoveď, že raz bude jeden ovčinec a jeden Pastier. Aby sme všetci napokon boli jedno v Láske. V Bohu. Ako to výrečne predstavuje sarkofág kardinála Špidlíka na Velehrade. Sú na ňom zaznamenané nosné hodnoty pre večnosť: „Všetko, čo žijeme s láskou, prechádza s Kristom do vzkriesenia.“ A ďalej s tým súvisiace slová: „Večnosť utvárajú vzťahy, ktoré nekončia.“ Iba dodám, že nekončia nikdy, ani smrťou niekoho z nás.