Končí sa jedna etapa nášho rodinného života.
Naši chlapci zajtra nastupujú do škôlky a ja po 5- ročnej materskej dovolenke do práce.
Pred očami mám celé to dlhokánsky krásne obdobie plné nových radostí i strachov, objavov, pokrokov, slov.
Dni neobyčajne obyčajné i sviatočné.
Rána bez budíka.
More času, nepoškvrnené na krk dýchajúcimi termínmi.
A hoci som toľkokrát padala od únavy, rána boli opäť svieže a objatia mojich drobcov tým najlepším a hlavne čistým dopingom.
Ale život je už raz taký- jedna etapa skončí, aby dala priestor inej, zmena si nástojí na svojom čase a žiada si svoj priestor.
Nie je to ľahké. A ja trochu doplním úvodnú myšlienku: Každá zmena prosí o toleranciu a pochopenie druhej strany.
Moja šéfka mi napísala nasledujúce slová.
- Určite prácu zvládneš. Máš na oveľa viac ako si myslíš. A plne chápem, že sa potrebuješ do tohto pracovného režimu dostať. Takže všetko je v poriadku. -
Som vďačná za tieto slová, a zmena, ktorá už stojí pred našimi dvermi je spokojná s touto neskutočnou dávkou tolerancie a pochopenia.
Beriem do rúk budík- rokmi nepoužívaný predmet a prajem Vám všetkým, ktorých to zajtra čaká - veľa sily na zmenu.
