Povieš mi, keď už budem posledný deň žiť?

Je zvláštne, keď dieťa rozpráva o smrti. Som však zástankyňou pravdivých odpovedí. Ak sa dieťa pýta, malo by dostať reálne vysvetlenie, ale samozrejme prispôsobené jeho veku. Nie málo, ani nie zbytočne viac, len presne toľko, koľko potrebuje.

-Ty budeš veľmi dlho žiť.-
Začala som, tak trochu vyhýbavo.

-A všetci zomrieme naraz?-
Pýtal sa ďalej.
-To nie.-
Odpovedala som mu.
- Väčšinou zomierajú ľudia, ktorí sú už veľmi starí. Človek zostarne a už nemá toľko sily, môže byť i veľmi chorý. Prežil už veľa, veľa, veľmi veľa pekných dní a potom už nevládze.-
Tentokrát som ja vpíjala svoj pohľad do jeho očí a čítala v nich.
Neboli spokojné.

-To nie je spravodlivé.-
Pokračovalo moje dieťa, možno ešte primalé na diskusie o smrti.
-Chcel by som, aby všetci zomreli naraz.-

Ani nevieš ako Ti rozumiem.
Pomyslela som si. Nedokážem si predstaviť, že niekto z mojich milovaných odíde. Radšej by som to nikdy nezažila.
Lenže, keby všetci odišli naraz, nebolo by to spravodlivé, veď každý má právo na dlhý život.
Moje úvahy však prerušila ďalšia z jeho otázok.

-Ty pôjdeš so mno však?-
Prikývla som, prehĺtajúc neprehltnuteľné.

-Čo bude potom s mojim panáčikom? Čo tu bude robiť bezo mňa?-
Valcoval ma ďalej svojimi neodkladnými otázkami.

-Neboj sa, on bude s Tebou.-
Odpovedala som mu.

-Ty budeš veľmi dlho žiť.-
Zopakovala som mu ešte raz do uška, pevne ho objímajúc.
-Veď bez Teba by som nedokázala ráno vstať.-
Počula som, ako sa v tichu môjho vnútra, ako pokazená platňa opakuje táto veta.

-Ideme si zahrať pexeso?-
Navrhla som Ti.
Radostne si vyskočil a šiel si ho pohľadať.

Bol čas na život.