Risk môjho života

-Je mi to ľúto,-
Povedal nám lekár.
- Vy máte nejakú smolu. Je to placenta praevia- po slovensky vcestná placenta.

-Je šanca dieťatko donosiť?-
Opýtala som sa rozstraseným hlasom. To jediné ma v tú chvíľu zaujímalo.
Prikývol. Chcel nás povzbudiť.
-Musíte byť ale pripravení na to, že hrozia opakované krvácania a pravdepodobne to skončí predčasným pôrodom.-
Dodal ešte.

Ako zdravotníčka som si až pridobre uvedomovala riziká môjho stavu.
Opakované ataky krvácania, z ktorých každý nasledujúci môže byť posledný. Posledný pre naše dieťa i pre mňa.
Hospitalizovali ma.
Na veľkej vizite sa na mňa primár oddelenia zahľadel a povedal:
-Na Vašom mieste by som si dobre rozmyslel, či budem riskovať svoj život s placentou praeviou.-

Keď biele plášte odišli, myslela som si, že ma to ticho zadusí.
Po lícach mi tiekli slzy a všetko sa mi zdalo bezzmyselné.
Rozmýšľala som nad tým, ako jednoducho by to vyriešil primár- neriskovať a tehotenstvo ukončiť.
Lenže táto možnosť u mňa neprichádzala do úvahy. Proste nie. Chcela som bojovať, musela som riskovať, nič iné som urobiť nedokázala.

Večer prišiel na vizitu lekár, ktorému som odvtedy hovorila MuDr. Empatia.
Usmial sa na moje vyplakané oči a povedal mi:
-Príroda je silná, tehotenstvo udrží. A vy ste ešte silnejšia žena. Dokážete to, Vaše dieťatko sa narodí.

Každý deň počas nasledujúcich štyroch mesiacov , ležiac v posteli medzi nemocničnými múrmi, som si opakovala jeho slová.
Prehlušovali nemocničné ticho i strach.
Posledné prudké krvácanie predurčilo deň, kedy sa naše dieťatko už muselo narodiť.
Bolo to v 32. týždni tehotenstva a náš synček vážil 1880 g.

Keď som sa prebrala z narkózy, sedel pri mne môj manžel a vravel mi slová, na ktoré nikdy nezabudnem:
-Ďakujem Ti, láska. Máme krásneho chlapčeka. Keby si už pre mňa nikdy nič neurobila, aj tak si už urobila všetko.-
Bol to najkrajší kompliment môjho života.
Po tvári mi stekali slzy úľavy a šťastia.

Boj ešte neskončil, ale ja som vedela, že sme na dobrej ceste. Náš chlapček bol 3 dni napojený na podporné dýchanie, ale nakazený bojom svojej mamy, všetko zvládol bez komplikácií.
O 3 týždne sme kráčali domov s malým, zdravým batôžtekom šťastia.
Celé moje vnútro vypĺňal nádherný pocit z toho, že som ani na okamih nezaváhala riskovať.

Človek väčšinou riskuje vtedy, keď nemôže inak.
Okolnosti ho prinútili a výsledok jeho risku, je pre neho životne dôležitý.
Zisk, ktorý prísť môže, je väčší ako strata.
A riziko?
Nuž s tým v takýchto chvíľach málokto počíta.