Nevšedno všedné stretnutie.

Čakala.
Čakanie mala napísané v očiach, gestách, celá atmosféra okolo nej dýchala čakaním.
Ešte sme nevedeli na koho čaká.

Ten človek ale určite prichádzal. Aj toto som si z nej odrazu prečítala.

Blížil sa ku nej a aj ona vyrazila zo svojho miesta.
Stretli sa a my sme mali to šťastie vidieť ich. Byť nepoznaným svedkom ich dôležitého stretnutia.

Možno to bolo neslušné, ale neodolali sme.
Hľadeli sme na nich.

Dali si letmú pusu a objali sa.
A to objatie bolo stále pevnejšie.

Také nekončiace.

Nevideli sme jeho tvár, ale tú jej áno.

Ktovie ako dlho sa nevideli.
Pár dní? Mesiacov?
Neviem, ale bolo to akoby sa dve polovice konečne zjednotili a teraz sa báli odlepiť sa od seba, prerušiť to spojenie.

Akoby si potrebovali načerpať silu, vôňu toho druhého, uistiť sa, že to už nie je len toľkokrát opakovaná predstava, ale skutočnosť.

V tom objatí, bolo toľko nevyslovených slov, emócií.
Toľko lásky.

To objatie obom hovorilo o nenahraditeľnosti toho druhého, o bezmedznom chýbaní si.
O neúplnosti ich JA a Ty a o tom, ako veľmi si vážia to MY.

Čas sa určite zastavil a ja som to cítila s nimi.

Obraz šťastia, dokonalej harmónie.

-Prečo sa tak dlho držia?-
Opýtal sa náš syn.

-Možno sa dlho nevideli a teraz sa veľmi tešia, že sú opäť spolu.-
Odvetila som mu oslovená tými dvoma, no zároveň šťastná, že moje čakanie na milovaného človeka trvá nanajvýš jeden pracovný deň.

Vlak sa pohol.

Nič krajšie som už v ten deň nevidela.