Žijú s nami pakobylky.

Prvýkrát som sa s nimi stretla pred niekoľkými rokmi v Anglicku.
Bolo to v deň, keď som odnášala dcérku svojej priateľky do škôlky.
Dievčatko vošlo dnu, priplo svoje meno napísané na kartičke na malý vešiačik a hneď potom utekalo ku veľkej priesvitnej nádobe.

Pozorovala som ju z diaľky.
Jej očká sa smiali, akoby k ránu neodmysliteľne patrila tá nádoba so zvláštnym obsahom.

Podišla som bližšie, no stále som nechápala, čo je vo vnútri.
Plno konárikov a žiaden pohyb.
Pozrela som sa na dievčatko, ono na mňa.
Pochopilo.

-Ty ich nevidíš , však?-
Opýtalo sa ma.
-A čo by som mala vidieť?-
Ozvala som sa s nádejou, že mi to vysvetlí.
-Predsa tých chrobáčikov- mojich kamarátov.
Pozri tu je jeden a tam ďalší.

Ty nepoznáš pakobylky?-
Začudovane si ma premeriavala a pohotovo ukazovala malým prstom rôznymi smermi.

A potom som ich zbadala aj ja.
Boli zvláštne, ale zaujali ma.

Dozvedela som sa, že deti sa o ne starajú a jednoducho ich milujú. V čase, keď je takmer každý na niečo alergický, boli obľúbeným a hlavne bezpečným miláčikom anglických škôlok a mnohých domácností.


Niektorí iste krútite hlavou, alebo si v duchu myslíte všeličo
Ale po rokoch, keď som mala už svoje deti, spomienka na pakobylky vo mne akosi nevybledla.
A začala som pátrať, či sa dajú niekde kúpiť.

Nedali.
Nikde sme ich nezohnali.

Až raz....
Náhodou sme sa dostali na jeden vysokoškolský internát , kde ich mali. Bol to internát mladých veterinárov, ktorí - hľadiac na moju radosť v tvári, že som ich konečne našla- mi ich dali zadarmo.
Boli to len mláďatká- a vyzerali skôr ako komáre, alebo pavúky, ale ja som už vedela, že sa čoskoro zmenia a budú nezvyčajné.

A tak sme už aj my chovali pakobylky.

Pozorovali sme tých zvláštných tvorčekov a zháňali im jedinú stravu, ktorú boli ochotní jesť- černicové listy- poviete si kde zohnať v zime černicové listy - nuž predstavte si - pod snehom - tieto listy nemrznú a zostávajú čerstvé a zelené celú zimu.

Blízko nášho bytu máme les- takže zháňanie listov nebol problém.

Pozorovali sme tento nezvyčajný hmyz, ako sa v istých intervaloch zvlieka a po zvlečení stále zväčšuje.
Len s nemým úžasom sme sledovali, ako rýchlo rastie a aký neskutočný apetít mu bol daný do vienka.

Spolu s nimi rástli aj naše deti a tak ako pri všetkom, nechýbali ani pri čistení terária.
-Aj ja chcem chrobáčika.-
Ozýval sa pravidelne náš ledva dvojročný syn a my sme vedeli, že sa neuspokojí, kým mu nedovolíme, aby sa mu jedna z pakobyliek prešla po rúčke.
Jasné nám však bolo i to, že chrániť máme hlavne toho chrobáčika, ak chceme , aby ďalšiu minútu prežil.

Neverili by ste však, aké dokážu byť deti citlivé k životu aj takého možno bezvýznamného hmyzu.

Pakobylky máme dodnes, len s tým rozdielom, že ich počet je..., no, akoby som to povedala - o trochu väčší.
Nuž, zapáčilo sa im u nás.
Veľmi rýchlo zjedia svoje černicové listy a terárium sa akosi nezväčšuje.

Ak by ste teda chceli- veľmi rada Vám pár z nich darujem.

Tá sa asi zbláznila.
Počujem z niektorých Vašich úst, ale nehnevám sa, rozumiem Vám.
Aj moja kamarátka má fóbiu z hmyzu, tak jej prosím nehovorte nič o našich pakobylkách.
Uvedomujem si, že stretnutie s nimi, by pre ňu bolo osudným a ja by som mala o kamarátku menej.