Aj opitý človek, je len človek.

Podišla som k nemu bližšie.
Nie preto, aby som si ho obzerala, ale som zdravotníčka a v takýchto situáciách to proste robím.
Všimla som si, že je celý premrznutý, koža mala typickú farbu.
Tušila som, dôvod, pre ktorý tam leží, ale bol to človek a pre mňa v prvom rade niekto, kto potrebuje povšimnutie a akúsi prvú pomoc, i keď nepatrila do sféry zdravotníckej.

Pomaly a neisto ku mne pristúpila akási babka.
Všimla som si ju hneď na začiatku- prechádzala sa po chodníku a celá nešťastná chcela niečo urobiť, no bezradnosť a strach jej zväzovali ruky.
-Leží tu už dlho. Takým, ale nikto nepomôže.-
Povedala ticho.

A potom prichádzali na scénu ďalší okoloidúci.

-Ja ho poznám. Je to stratený prípad, zas sa opil.-
Začal muž v stredných rokoch a mávol nad ním rukou. Akoby chcel vyjadriť, že náš záujem o tohto človeka je skutočne úplne zbytočný.
-Býva v tejto bráne.
Poviem Vám len toľko, za dobrotu, nečakajte nič dobré, je agresívny, ešte Vám niečo urobí. Dajte si pozor.-
Dodal a odišiel.

Aspoň nám povedal, že dotyčný človek, ktorému nik nepomôže, stratená existencia, možný agresor, býva na poslednom poschodí.

Odrazu sa brána otvorila.
-Nepoznáte ho náhodou?-
Opýtala som sa rýchlo.
-Poznám.-
Povedal neisto.
-Býva tu.-

-Nemohli by ste ho teda vziať hore?-
Pýtam sa a som rada, že sa to už vyrieši.
-Ja ho nikam neberiem, to teda nie.-
Stratil sa tak náhle, ako sa pred sekundou objavil.

Spomenula som si , že som tých dvoch spolu už párkrát viela.
Ale s jedným rozdielom, vtedy sa tvárili, že sú dobrí známi.
Teraz sa ale špiniť s dobrým známym nikomu nechcelo.
Nuž po pravde i my sme sa po upozornení, že býva agresívny, báli.

Rozhodli sme sa , že zavoláme policajtov a oni už človeka, ktorému niet pomoci, stratenú existenciu, neobľúbeného suseda, zabudnutého známeho, ba možno i agresívneho človeka, odvedú domov.

Na scénu prišiel ďalší človek- predavačka z malého obchodíka, o pár vchodov ďalej.
Vyšla von a rozčulovala sa, ako sa len človek môže takto opiť.
No nebolo jej to jedno.
Stál jej aspoň za to rozhorčenie.

I ju napadlo zavolať policajtov.
-Už nevolajte.-
Zakričala som smerom k nej.
-Zavolali sme ich.-
-Aj tak neprídu.-
Povedala zlostne a vošla späť do obchodu.

Babka zalamovala rukami.

-Už idú!-
Zavolala zrazu.

Prišli naozaj veľmi rýchlo.

-Býva v tomto vchode na poslednom poschodí, vraj býva agresívny.-
Rýchlo sme ich informovali.

Zodvihli ho , opýtali sa , či nemá kľúče.
Hľadel na nich očami, ktoré nevedia prebiť hmlu, bol inde, ďaleko.
Prečo ho rušia?
On chce predsa len spať.
Nič také hrozné neurobil.
No, nechal sa zodvihnúť a odovzdal sa do ich rúk.

Brána sa opäť otvorila a v nej na naše prekvapenie, stál dobrý známy, ochotný okamžite pomôcť mužom zákona pri prevoze stratenej existencie. Pohotovo pripravený, už ho aj ťahal za ruku a oslovoval dokonca po mene.

Pred tým ako sa brána zavrela, som sa ešte raz zahľadela na človeka, ktorému vraj niet pomoci, na stratenú existenciu, neobľúbeného suseda, zabudnutého známeho, ktorý tentokrát neprejavil svoju agresivitu.

Deti čakali v aute s manželom.
-Čo sa stalo ujovi, mamka?
Prečo spinkal na zemi?-
Opýtal sa ma môj 4-ročný syn.
A ja som musela začať s vysvetľovaním.