Vzala ma so sebou moja kolegyňa, ktorá má v isté dni v týždni na starosti študentov, ktorí sú tu na praxi.
Stáva sa mi, že po prekročení niektorých prahov a zabuchnutí dverí, ktorými som vošla, sa vplyvom istých miest, pocitov, predstáv, či snov dostávam do iného sveta, do sveta, kde sa čas zastaví, do sveta, kde nestojím pevne na zemi a všetko akoby išlo mimo mňa.
Kráčala som chodbami, usmievala sa na ľudí. Niektorí mi úsmev opätovali, niektorí, zahĺbení do svojho sveta rozmýšľali, hľadeli kamsi do diaľky, aby nik nevidel to, čo oni.
Privrela som oči a videla seba samú ako premaľúvam tieto fádne steny a dávam im farby života, červené, broskyňové, zelené, horúco žlté.
Možno i trochu odvážnou hudbou, rezko narúšam ticho, ktoré i keď možno praje odpočinku, priveľmi uspáva a nepovzbudzuje k radosti.
Chcem vyhnať tú nečinnosť, alebo ju aspoň zobudiť zo zimného spánku, beriem starkých za ruku a vyvádzam ich z izolácie izbičiek do spoločného prietoru, kde spočítaním malých plamienkov zahorí oheň.
V jednej miestnosti im čítam z knihy, ktorá ponúka humor.
Nakuknem do ďalšej, aby som zistila, na koho sa dnes usmialo šťastie, musím si vychutnať ten pohľad na človiečika, ktorý dnes vyhrá Bingo, viem, že jeho potmehúdsky výraz víťazstva v očiach ma nabije energiou na celý deň.
Plynule vchádzam do ďalšej miestnosti, aby som počula ako znie nová nacvičená pieseň. Niektoré dvojice tancujú - síce pomaly, ale isto.
Ťahá ma to von, do záhrady, prisadnem si k starkej, ktorá pozoruje ruže a spomína. Jej priateľky zbierajú dopestované bylinky, aby čoskoro chodbami rozvoniavala príroda v čaji.
Pred izbou číslo 13 sa vraciam do reality. Žijú tu známi mojej kolegyne. Láskavá starenka a jej spiaci starček a ešte ticho. Majú maličký priestor, stôl, stoličky, dve postele, televízor, svoje vlastné veci. Aj obraz na stene je ich, zapozerám sa naň a starenka začne rozprávať jeho históriu. Akoby sa snažila využiť každučkú minútu spoločnosti nového človeka, akoby sa tešila zmene, narušenia každodenného stereotypu, rovnakosti.
Je o nich postarané, jedlo im donesú na izbu, von veľmi nechodia.
Zdanlivo je všetko v poriadku, ale ja opäť privieram oči, maľujem steny, narúšam ticho, odháňam samotu...
Aspoň trošku mením domov na DOMOV.
