Po dlhej materskej dovolenke som sa vrátila do rýchleho dravého prúdu života.
A možno sa to bude zdať čudné i smiešne zároveň, no topila som sa v ňom od prvého dňa.
Stratená, bez zostatku orientácie.
Farboslepá - veď ako inak som si mala vysvetliť, že som odrazu nerozoznala, čo je biele a čo čierne.
Nedobrovoľne vtiahnutá rovno do stredu spletitých vzťahov, sa zo mňa dovtedy svetoznámo nekonfliktnej osoby stal niekto celkom iný. Ľudia nemajú radi, keď chcete byť neutrálni, chcú počuť či ste s nimi, alebo proti ním.
I čas ubiehal úplne inak a bol v jednom kuse predomnou, nestačila som mu s dychom.
Stres z každej strany a techniky na jeho zvládanie žiaľ nezaberali, ani jedna z nich.
Mala som pocit, že som sa po tých pár rokoch vrátila do celkom iného sveta, ktorému asi nerozumiem, alebo on nechce rozumieť mne.
Dokonca i niektorí priatelia boli odrazu cudzincami na druhom brehu.
Áno každý začiatok je ťažký, čakalo som to, ale toto?
Snažila som sa, ale nestačilo to.
A jedinou útechou boli dvere.
Jediné dvere jediného miesta.
Dvere domova, ktoré som rýchlo zabuchla a vošla do oázy pokoja, do oázy lásky, pochopenia, bezpečia a stresom nedotknutého terénu.
Zatvorením tých dverí sa spúšťalo kúzlo, všetko nezvládnuteľné, oslabujúce, nepochopiteľné, prirýchle zostalo za nimi.
Potom, deň za dňom, to bolo lepšie i keď predstava priestoru mojej oázy, bola stále silnou motiváciou na prežitie dňa.
A keď som postupne znovu našla smer zabudnutých ciest a dokonca sa mi vrátil i cit pre farby.
Keď som sa konečne zorientovala v spleti vzťahov a pochopila, že niektoré priateľstvá neboli tými správnymi. a že všetkým skutočne nevyhoviem, čokoľvek by som robila.
Keď som konečne pochopila, čo sa odomňa očakáva , dobehla som čas a vedela, že to prežijem.
Očividne som schudla.
V nemocnici som mala na starosti študentky - budúce sestričky.
Z nemocničných postelí na mňa hľadeli smutné oči a mne dávalo silu len to, že som ich rozosmiala.
Vraveli mi, že som ich slniečko.
- Keď prekročíte prach oddelenia, všetky svoje problémy musíte nechať za ním.-
Rezonovali mi v ušiach slová našej profesorky, keď som bola ešte študentkou.
V ten deň nám staničná dala za úlohu okúpať starčeka, ktorý musel kvôli ťažkému stavu na klasické kúpanie na dlhšiu dobu zabudnúť, ale teraz bol z najhoršieho von takže to bolo opäť možné.
Prišla som za ním do izby.
- Pôjdeme Vás okúpať, vezmite si mydlo a šampón , vyberiem Vám zo skrinky čisté pyžamo a uvidíte ako dobre sa budete cítiť.-
Začala som s úsmevom.
Starček sa na mňa pozrel a tichšie, aby to nikto nepočul povedal:
- Nemám mydlo, ani šampón, nemohli by ste na oddelení nejaké zohnať?-
Prikývla som.
Bolo mi jasné, že ďalšia vec, ktorú budem potrebovať pre starčeka je pyžamo.
Zohnala som všetko - dokonca i čisto nové pyžamo.
Študentky zatiaľ pomohli starčekovi do kúpelne, usadili ho na stoličku a nastavili príjemne teplú vodu.
Keď som tam vošla, sedel odovzdane.
Hneď sme sa do toho pustili. Niektoré hlboké rany - preležaniny vyrazili mojim študentkám dych, ale ďalej sme nemali čas nad tým pridlho meditovať, museli sme byť jemné i rýchle zároveň, aby starček neprechladol, každá z nás sme ho umývali z inej strany, jemne sme mu ošetrili rany, z ktorých jedna mala priemer i prázdnu hľbku hlbokého taniera.
Poddal sa našim rukám, ktoré mu zázračne dopriali pocit čistoty, osviežania, ľudskosti.
Každá bunka jeho tela sa ponúkala teplej vode a nasávala z nej životodarnú silu.
Obliekli sme ho a pomohli mu späť do izby.
Žiaril, usmieval sa, ďakoval nám a hlasno vysielal do všetkých strán:
- Cítim sa ako znovuzrodený.-
V ten deň som kráčala domov s úsmevom.
A celý čas som mala pred očami znovuzrodeného starčeka a jeho úsmev.
A keď som sedela vo vani a držala v rukách šampón a moje voňavé tekuté mydlo, nechcela som ich pustiť z ruky.
Domov starčeka sa volá domov dôchodcov a má príchuť soli. Soli sĺz a nekonečného čakania.
Na jeho nemocničnom stolíku by ste márne hľadali niečo , čo by mu niekto z jeho blízkych priniesol, aby aspoň trochu zjemnil ten priestor sterilného priestoru a preniesol doň kúsok z jeho domova.
V jeho stolíku by ste nenašli samozrejmé veci, ktorým my ostatní pripisujeme prívlastok všedné.
To, čo sa nám zdá ťažké, je naopak pre iného banálne a bral by to, ako výmenu za to svoje.
A každý z nás, kto má dvere domova, mydlo aj šampón, má veľa, veľmi veľa.
