Najradšej by som zostala doma, ale nešlo to.
Potichu som vyšla z bytu a trielila na zastávku.
Videla som ju z diaľky.
Obe sme mali radosť, že sme sa stretli. Poslednú dobu sme sa akosi míňali, každá mala v tvári napísané, že obdobie, ktorým práve dýcha, nepatrí k tým pohodovým.
V jej očiach som však čítala oveľa viac, ale z druhej strany mi prichádzal autobus na stanicu a ona rýchlo naskočila do toho svojho opačným smerom.
V hlave mi začala blikať kontrolka: - SPOMAĽ! POTREBUJE ŤA!-
Ale ja som letela ďalej , aby som to stihla.
Uprostred týždňa sa situácia zopakovala, všetko doslova rovnaké, ťažké nohy pri postieľkach mojich drobcov, na krk dýchajúci čas a dokonca i navlas rovnaké stretnutie s priateľkou.
Len jej oči boli temnejšie, plné bolesti, pohyby presiaknuté nepokojom.
Na hlbší rozhovor, nebol čas ani v to ráno.
- Drž sa, myslím na Teba, zvládni to dnes.-
Objala som ju.
Hľadela som za jej autobusom, ktorý dnes prišiel skôr ako ten môj a odrazu som ju počula opäť, rovnaká výstražná kontrolka v hlave, ale o čosi nástojčivejšia.
A opäť rozlet opačnými smermi.
Prešlo pár dní. S konferenciami som mala konečne pokoj, kiahne sa strácali, čas uháňal rovnako.
Zobrala som mobil, ale ona ma v tú istú chvíľu predbehla.
Jej hlas bol iný a kontrolka v mojej hlave blikala do zbláznenia, niečo sa stalo, vedela som to.
- Som v nemocnici, prišla by si, potrebovala by som nejaké veci.-
Môj hlas sa triasol.
- Čakaj ma, určite prídem.-
Bola taká šťastná, keď som vošla do bieleho priestoru nemocničnej izby.
Videla som tú ťarchu, čo ležala na jej pleciach a bol najvyšší čas skladať ju. Pustila som sa do toho.
Odrazu sme obe mali oceán času, len tak sedieť a nikam sa už neponáhľať.
Čas bol pokojný a tak lenivo pomalý a jedna počúvala tú druhú.
A kontrolka v mojej hlave stíchla.
Škoda len, že niekedy nás až nešťastie prinúti spomaliť, potom zastaviť a uvedomiť si ako skrotiť čas.
Nie každý totiž dostane od svojich kontroliek v hlave ešte ďalšie šance.
