Pre každého je jeho bolesť zrejme tá najväčšia a možno si niekedy myslíme, že nič horšie už nikdy nebudeme cítiť. Časom to však pomaly ustupuje a prichádza obdobie, kedy to bodanie cítime stále menej a menej a potom už len občas, keď si na daný zážitok spomenieme. Je veľmi sebecké povedať, že ja som vtedy trpel viac ako Ty, kým sme necítili a nezažili bolesť toho druhého. Myslím, že strata dieťaťa bude bolieť vždy. A že sa jej zrejme nevyrovná žiadne z utrpení. Našťastie pre mňa, tento druh bolesti, som ešte necítila.
Ale aj strata blízkeho človeka je veľmi bolestivá. No znova je tu rozdiel v tom, či odišiel navždy a vzala si ho smrť alebo len odišiel z nášho života, sám alebo sme ho odtiaľ vyhnali my. Najhoršou kombináciou je vedomie, že človeka sme stratili vlastnou vinnou a pritom sme mu navyše veľmi ublížili. Žiť denno-denne s pocitom, že niekomu sme spôsobili obrovské rany v jeho srdci je hrozná ťažoba, ktorá vám niekedy nedá dýchať.
Ja som práve toto spôsobila. Necítila sa šťastná a preto som svojím konaním, o ktorom som si myslela, že ma privedie k šťastiu, niekomu zničila jeho šťastie. Zrúcala všetko, čo budoval. Spolu sme budovali. Pošliapala a zahodila. Vtedy som ale mala pocit, že to je to jediné, čo som mohla urobiť, mala som pocit, že sa o malú chvíľu zbláznim a niečo som urobiť musela. Dnes vôbec nejde o tom, či som tým to vytúžené šťastie dosiahla, pretože jediné, čo sa mi ozýva v srdci sú tie strašné výkriky človeka, ktorý by pre mňa umrel. Jediné čo počujem je jeho bolesť. Každý deň s ňou zaspávam a vstávam. Neviem postaviť svoje šťastie na jeho nešťastí. A viem, že sa to deje denne, že sa niečo jednoducho skončí, vzťah, láska... a ľudia žijú ďalej. Všetko časom prebolí. A veľmi sa teším na ten deň, keď si budem istá, že ten človek už kvôli mne netrpí. Ale bolesť z jeho bolesti mi navždy zostane v srdci. Myslím, že už navždy bude v mojich očiach vidieť kúsok toho smútku, ktorým som poznačila dva životy. A myslím, že v jeho očiach tiež. Dolieha na mňa každá jedna noc, ktorú musel prežiť bezo mňa, v najstrašnejších predstavách, že patrím niekomu inému. Viem, že človek sa cíti práve tak, ako sa chce cítiť a že každý jeden z nás to môže ovplyvniť. O tom by som mohla napísať ďalší článok, ako sa ľudia s obľubou sebatrýznia. Ale niektorým pocitom sa jednoducho vyhnúť nedá. Niečo na vás v jedinej sekunde doľahne tak, že máte pocit, akoby vás práve zavalila obrovská kopa snehu a vy nemôžete dýchať. Žiť s pocitom, že mám na svedomí niekoho pošliapané sny, niekoho zmysle života....to je tak ťažké. Dostať sa znova do normálu a chovať sa tak, akoby sa to nikdy nestalo. To zrejme potrebuje čas jedného celého života. Ja naozaj neviem, či toto cíti každý, kto niekoho opustil. Viem len, že ja to cítim. Každý deň, každú minútu, každú sekundu svojho bytia to mám pred očami, v srdci. Ako sa pozrieť tomu človeku do očí s vedomím tohto všetkého? Tie chvíle šťastia, čo som odvtedy prežila sú len slabou náplasťou. A netvrdím, že to bola vina toho, kto ma chcel urobiť šťastnou, ale jednoducho nevedel s čím bojuje. Netušil, čo mi zamklo dvere od čistého svedomia. Od možnosti pocitu čistého šťastia. Pri každom jednom úsmeve pocítiť bodnutie v srdci. Výčitku.
Neviem, koľko tá bolesť bude trvať a dúfam, že sa dostanem aspoň do toho obdobia, keď ju nebudem cítiť permanentne. Keď sa obdobie prázdnoty a kamenného pohľadu, ktorým to utrpenie púšťam von, bude striedať s obdobím naplnenia a pohľadu, ktorým budem púšťať lásku....
