Je niekoľko dôvodov, prečo som sa rozhodol opäť nejakým spôsobom reflektovať na to, čo sa deje v mojom zornom poli. Dnes ráno sa na nemenovanej sociálnej sieti rozbehla slušná diskusia k dianiu okolo rómskej menšiny. Úrad splnomocnenca vlády pre rómske komunity, ktorý ustál svoju pozíciu napriek snahám o jeho zrušenie, zastáva po prvý krát niekto, kto sa nehlási k rómskej národnostnej menšine. Predzvesťou tohto trendu bolo vyjadrenie bývalého splnomocnenca, že jeho za Róma ani nepovažujú. Na tento post prichádza teda človek, ktorý dlhodobo pôsobil v treťom sektore. Je otázne nakoľko dokáže uspieť v politickom kotly do ktorého vchádza. Stolička na ktorú sa posadí, je poznačená mnohými aférami, veľkými snami a nesplnenými predsavzatiami, je plná očakávaní a sĺz, bolesti a chudoby. Sedelo na nej niekoľko žien a mužov, pričom každí z nich na nej zanechal svoje stopy. No nestačí mať sny, musíte mať široké lakte, hrošiu kožu a vedieť neskutočne dobre plávať. Rieka do ktorej vstupuje pán splnomocnenec má všetky farby – len určite nie je číra. Už istotne stoja zástupy samozvaných radcov a odborníkov, kompetentných vyviesť Rómov z chudoby k svetlým zajtrajškom. Ono popravde tie isté zástupy tam stáli keď pozíciu prijímal p. Galbavý, p. Botošová, p. Orgovánová .... všetko sa mení len chatrče ostávajú. Splnomocnec podľa môjho skromného úsudku by mal začať veci pomenovávať pravým menom. Hrať sa na slovíčka a premenovávať marginalizované rómske komunity na sociálne odkázané spoločenstvá, či sociálne vylúčené komunity, mi príde ako úžasné mútenie vody a skvelé PR. Je na čase ukázať realitu. Bez servítok, bez skrývania a odvolávania sa na etnicitu či iné faktory. Tu nejde o fazuľky ale o ľudské životy a generáciami poznačené vylučenie. Nikomu nemusíme nútiť etnicitu, stačí ak dokážeme nahlas povedať počet OBČANOV ( ako som dnes krásne čital – nie SPOLUobčanov), ktorí sú v 21. storočí analfabeti, ktorí nikdy nepracovali a teda nemajú žiadnu skúsenosť s pracovným procesom, koľko žiakov nám končí 10r dochádzku v 3 triede, u ktorých nám vplyvom silnej izolácie dochádza k degenratívnemu procesu, koľko nás stojí jedna osada vynaložených prostriedkov bez nulového efektu a iné závažné témy o ktorých sa radšej len ticho rozpráva, ale ešte radšej mlčí. Začnime sa na vec pozerať bez optiky priamej či prisúdenej etnicity a skúsme v prvom rade o celom probléme hovoriť ako o probléme ľudskom. Nežijeme za múrmi, ale sme súčasťou celého toho problému. Keď môj rozhovor s Karolom Sudorom bol pomenovaný „Za problémy Rómov nesie vinu majorita“ , bol som odrodenec a vrah vlastného národa. Článok ktorý bol dnes uverejnený to však opäť potvrdzuje. Tá istá majorita odmieta prijať vysokoškolsky vzdelané Rómky do práce. Na jednej strane máme všetci kvetnaté reči o tom ako musíme Rómov vzdelávať, na strane druhej, dve absolventky pedagogickej fakulty neprijmeme a radšej to miesto obsadíme menej vzdelanou uchádzačkou, ale ne-rómkou. Nuž načo také vzdelanie, keď niekomu stačí len stredná škola, aby dostal miesto a vy nie. Všetci budeme súhlasiť s tvrdením, že vzdelanie je potrebné, ale ak to vzdelanie dosiahneme, očakávame aj krok nasledujúci a to, že sa bude na nás, ako absolventa vysokej školy aj ďalej pozerať. Dotknutá absolventka vysokej školy konštatuje „Rodičom sa všetci smejú, že nám platili za vzdelanie a teraz sme na tom rovnako ako tí, ktorí školu nemajú.“ V tomto konštatovaní je kus reality, ale ešte väčšia výstraha.
Je jednoduché kričať na druhých a do vlastného hniezda sa nepozrieť. To by sme si museli opäť priznať, že zlyhávame.
