V nedávnej minulosti som sa dostal do jednej takejto malej a nevýraznej školy v Kežmarskom okrese. Moje očakávanie smerovali skôr k tomu druhému variantu – život si ide a my sa necháme rezignovane unášať. V rámci jedného výskumu som sa ocitol na prahu tejto školy – štrukturálne fondy sa zahryzli do oprav fasády a tak táto budova v súčasnosti patrí k tým najkrajším v celej obci. Vzhľadom k počtu obyvateľov a vekovej štruktúre praská táto škola vo švíkoch. (Apropo obec – mála a nevýrazná s svojpomocne rekonštruovanou kúriou a veľkým počtom Rómov (takmer 1700). Veľmi prízemné hodnotenie ale vystihuje podstatu. ) Edukačný proces prebieha všade, kde je to len možné a nezriedka v dosť stiesnených podmienkach. Čo vás však osloví je jej otvorenosť a farebnosť. Za zavretými dverami sa totižto podarilo niečo, čo by som nazval kultúrnou syntézou. V tejto rezidenčne znevýhodnenej škole si vybrali cestu variantu boja. Nad žiakmi, nad vlastnými stereotypmi, nad nepriazňou lokality.
Ak vstúpite do tradičnej školy počas prestávok je v nej neskutočný hluk zhon a stres. Čo potom očakávať v takejto rómskej škole. Pred vstupom do tejto školy zahoďte všetky svoje predsudky, stereotypné predstavy. Nič z toho tu akosi neplatí. Škola je pokojná, bez stresov a napätia, bez zhonov na chodbách. Čo mňa však úplne šokovalo, je jej vybavenosť. Interaktívne tabule vo všetkých triedach ktoré, tu neplnia len úlohy školského inventára, počítačová učebňa v plnom vybavení (a to ešte pár PC pribudne do každej triedy, aby boli dostupnejšie), nové školské lavice a mnoho iných momentov vás nútiť neveriacky krútiť hlavou a neustále si pripomínať, že ste na dedinskej rómskej škole.
Dostal som možnosť zasadnúť k malým prvákom priamo na hodinu. Netrúfal som si po malej exkurzii a pár hodinách strávených v škole tipovať čo sa udeje. Ak som ešte vedel predýchať školu ako celok, hodina u prvákov ma dostala úplne. Malí žiaci z osady bez najmenších problémov dokázali písať na interaktívnu tabuľu, ba čo viac, cítili sa pri nej rovnako isto, ako by stáli pred tou klasickou školskou s kriedou v ruke. So zatajeným dychom som sledoval hodinu, kde namiesto upozorňovania majú zvonkohru a kde sa plnými priehrštím uplatňujú moderné edukačné postupy. Kde sa žiak akceptuje so svojim kultúrnym špecifikom a nehrá úlohu ďalšieho štatistu s DKP. Bilingválnosť vyučovania je tu samozrejmosťou, ale to už je úroveň kam sa mnohé školy nedostanú.
Vstupoval som do malej školy v malej obci – do malej rómskej školy kdesi pod horami. Odchádzal som z VEĽKEJ školy kde kultúra školy splýva s kultúrou prostredia a ruka v ruke hľadajú cestu vzdelávacím systémom.
