Kríátky slovník slovenského jazyka definuje slovo "pomoc" stroho:
pomoc -i ž.
1. poskytnutie podpory (pri činnosti, v nedostatku ap.) al. prostriedkov na podporu: priateľská, peňažná, morálna p.; prvá p. prvé ošetrenie; volať o p., prísť niekomu na p.; niet (mu) p-i nedá sa (mu) pomôcť,
Synonymicky slovník slovenčiny ho definuje takto:
pomoc 1. poskytnutie niečoho nevyhnutného pri činnosti, v nedostatku, v nebezpečenstve • hovor. rata: kričať o pomoc, o ratu; už mu niet pomoci, raty • zastar.:...
Odrazím sa od vyššie uvedenej definície k dnešnej situácii. Dnes žijeme bezpochyby ťažké časy. Tento kút sveta sa potáca od jednej krízy k druhej: od ekonomickej, hospodárskej, morálnej, dlhovej až po zdravotnú, bezpečnostnú, priam civilizačnú. Krízy majú jedno spoločné: niekto na jej vplyvy doplatí (spoločensky, ekonomicky, statusovo, zdravím alebo životom). Ak by tomu tak nebolo, nehovorili by sme o krízach, ale o konjuktúre, raste, rozvoji a napredovaní. Dnes teda naozaj žijeme dobu, kedy ľudia prichádzajú o svoje úspory, majetky, zdravie. Sú to nemalé skupiny jednotlivcov, ktorých spája to, že sú najmenej pripravení na krízové obdobie. Či už z dôvodu svojich hendikepov (zdravotných, spoločenských, úrovne vzdelania) alebo z dúvodu neschopnosti reagovať na náhlu zmenu. Tak či onak, dôsledkom je, že niektorí z týchto padnú vo svojom životnom komforte pod únosnú mieru. Úroveň tejto hranice môže byť od prípadu k prípadu odlišná (a aj je), všetkých však spája spoločný pocit ocitnutia sa v neúnosnej núdzi. Z pohľadu každého jedného je to dôvod na prijatie pomoci dostať sa z tejto situácie naspäť do pozície, kedy sa opäť budú cítiť relatívne spokojne. Zámerne hovorím o pocitoch, lebo častokrát dáta hovoria o raste životnej úrovne všetkých vrstiev spoločnosti a zároveň agentúry merajú stále prevládajúci pocit zhoršovania sa životnej situácie veľlkej a rôznorodej skupiny ľudí.
Ľudia si zaslúžia istoty
Známy slogan, ktorým bolo oblepené celé Slovensko. Pár slov, ktoré utíšia bolesť, zahoja rany, nakŕmia ústa uspia deti a všetko na dobré obrátia. Slogan, čo iba pokračuje v desiatky rokov vštepovanom naratíve, že človeku v núdzi (respektíve nedostatku) stačí natiahnuť ruku a niekto (častokrát v podobe personifikovaného štátu) zariadi doplnenie zásob, nadžganie brucha, naplnenie peňaženky a láskavé pohladenie. Niet preto divu: zleniveli sme. Otupeli sme. Zinfantnili sme (je také slovo vôbec?). Stali sa z nás chovné domáce zvieratká, všetky inštinkty prežitia nám prehlušili žuvacie svaly.
Nič nesmie rozrušiť náš spokojný mľaskavý život. Ak z akýchkoľvek dôvodov dôjde k zhoršeniu stavu, kvičíme po návrate k pôvodnému stavu. Takmer všetci. Aj tí, čo sú vypasení do prasknutia, aj tí, čo majú takmer nadosah možnosť riešenia svojich krízou spôsobených problémov. A, samozrejme, aj tí, ktorí naozaj nevládzu a svojimi silami nedokážu zmeniť svoj stav z biedneho na únosný.
Ucho a brucho
Naozaj žijeme nekľudné časy. Naozaj sú medzi nami ľudia, ktorí sú na dne. Naozaj sú mnohí z nich takí, čo si sami nevedia pomôcť. Naozaj je v krízach týchto ľudí viac ako v medzikrízovom období. Ale o týchto ľudí nejde. Títo sú autentickí a nespochybniteľní prijímatelia pomoci. Tu nie je žiadny spor - týmto treba skutočne pomôcť. Jednorázovo, opakovane - akokoľvek je potrebné na to, aby sa zo svojej neľahkej sitácie dostali udržateľne na únosnú mieru. A potom s pomocou prestať.
Bohužiaľ, zdá sa, toto nie je dostatočne sexy téma, aby sa jej chytili populistickí politici (a že takých máme!). Možno preto, že tí skutočne núdzni nekričia, nevreštia, nemajú politickú moc, nevedia vyvinúť tlak. Lebo aj v časoch mimo krízy nežili luxusný život a väčšinu svojho času venovali tomu, aby žili aspoň ako-tak slušný a plnohodnotný život.
No kríza je, hovorí sa, aj príležitosť. Pre populistického politika (a že takých máme!) je to ako predčasné Vianoce. Je to príležitosť ukázať, ako dokáže načúvať náladám ľudu a aké nástroje vymyslieť, aby bol ľud ticho v ohlušujúcom krochkaní nad novou dávkou pomyjí.
A tak prídu heslá typu:
200€ každému dieťaťu!
1500€ do každej domácnosti!
Štrnásty dôchodok každému poberateľovi trinásteho dôchodku!
Nízke ceny potravín, benzínu, energií, pečené holuby priamo do úst!
Tí istí populistickí politici (a že takých máme!) všetko toto navrhujú financovať zvýšením dani, prenesením problému na plecia samospráv alebo účtovnými fígľami. Akoby nikoho netrápilo, že zvýšenie daní zaplatia zväčša tí, ktorým sa má "pomáhať", že do jedného vrecka peniaz dostanú a z druhého vrecka tých istých nohavic sa im peniaze vezmú (a pravdepodobne aj vo vyššom objeme, lebo aj úradnika, čo tento zázrak sprocesuje, musí daňový poplatník zaplatiť). A zároveň tí, na ktorých aktuálna situácia najviac doľahne, sú z "pomoci" vynechaní úplne. Lebo nekričia, lebo už roky nevládzu. A nemajú politickú moc. A čas na nátlaky. Atď.
Je tu kríza, musí byť horšie
Je proti prírodným zákonom myslieť si, že keď nastane všeobecný pokles, nepocíti to nikto na svojom osobnom poklese svojej osobnej životnej úrovne.
Je preto hlúpe a nebezpečné ľudí o opaku presviedčať. Že my tou krízou voľajako prekorčuľujeme, kúzelníckymi trikmi spravíme hókus-pókus a kríza bude preč, alebo že si zakryjeme oči a voľajako to všetko prehrmí. Neprehrmí. Inflácia nám uberie z úspor, predôležité sankcie proti RuSSku pocítime aj my na nedostatku (minimálne komfortu), plánované investície budeme musieť odložiť na prívetivejšiu dobu a budeme sa musieť uskromniť. Všetci.
Proti inflácii sa nebojuje nalievaním peňazí do obehu, Inflácia sa brzdí tým, že sa zníži dopyt. Že sa začne šetriť a rozmýšľať nad každou útratou, či si ju ešte môžme dvoliť. Bohatí nepôjdu na druhú letnú dovolenku - iba raz. Tí menej majetní nepôjdu ani raz. Tí čo chodievali každý druhu rok, nepôjdu ani tento rok a zároveň oddialia kúpu (napríklad) novej elektroniky. Tí so slabými príjmami sa ešte viac uskromnia, ale stále budú žiť slušný život.
A potom sú tu tí, čo pod úrovňou, ktorú moderná civilizácia 21. storočia považuje za znesiteľné minimum, žili už pred krízou, alebo tam spadli v dôsledku krízy. Tým MUSÍME pomôcť. Musíme im pomôcť priamo a bezodkladne tak, aby sa tou pomocou dostali na úroveň, ktorú považujeme za dústojnú pre život v EU v 21. storočí. Náklady na takúto pomoc sú smiešne v porovnaním s deklarovanýmí opatreniami populistických politikov (a že takých máme!), preto nie je dôvod k tomu nepristúpiť hneď.
Solidarita
Poďme teda, neváhajme, a identifikujme tých, ktorí spadajú do skupiny ľudí, ktorým treba pomôcť v intenciách vyššie napísaného. Živíme státisícový štátny aparát - k tejto úlohe má všetky údaje a podklady - hor sa teda do toho. Keď to bude, nech sa vyčlenia (v sumáre smiešne nízke) prostriedky a nech sa rozdistribujú týmto ľuďom. A každému ďalšiemu NIČ. Nič. Jednoducho nič. Tí, ktorí netrpia akútnou núdzou v pásme pod zmesiteľnou úrovňou, nech nedostanú z TEJTO POMOCI NIČ. Len potom sa ten transfer bude môcť nazvať slidárnou pomocou štátu.
