V podnájme v Hirošime, kde som býval, sa vždy v kuchyni na slnku vyhrievala mačka menom Fuku (福). Má už osemnásť rokov, a možno svojej dlhovekosti vďačí práve menu. Fuku totiž znamená v preklade šťastie. Žiaľ, nie všetkému s menom obsahujúcim kandží (znak) fuku, sa dostalo požehnania tak, ako tej strakatej mačke. Smutný osud kraja Fukušima (dalo by sa preložiť ako šťastný ostrov), dnes už pozná celý svet, no našťastie k mestu Fukuoka bol osud zhovievavejší. Napriek tomu, že počas druhej svetovej vojny, v dôsledku masívneho bombardovania, pätina územia mesta ľahla popolom, mesto predsa len malo trošku toho šťastia v nešťastí, a veľa historických pamiatok skazu prežilo. Toto jeden a pol miliónové mesto, siedme najľudnatejšie v krajine vychádzajúceho slnka, je skutočne mestom chrámov s úžasnou históriou. Do Fukuoky som prišiel po mesiaci strávenom v Hirošime, a tak nejeden raz počas potuliek mestom som si šomral popod nos „Čo by za to dala Hirošima, keby mala aspoň jeden taký historicky unikátny chrám, akých má Fukuoka desiatky.“
No chrámy nie sú ani zďaleka to jediné, prečo sem merať cestu, a treba jedným dychom dodať, že zväčša poriadne dlhú cestu. Z Tokia je to šinkansenom vyše päť hodín, čo vás môže vyjsť (ak nemáte JR pass), poriadne draho. Vašu peňaženku bude menej bolieť, ak si kúpite letenku smer Tokio - Fukuoka (okolo 50 eur), no i tak vysoké náklady na cestu sú jedným z hlavných dôvodov, prečo ulice mesta na severnom pobreží japonského ostrova Kjúšú nebrázdi toľko turistov, ako je to napríklad v Ósake či Kjóte. Fukuoka je pre svoju blízku polohu ku kórejskému polostrovu ideálnou víkendovou destináciou najmä pre turistov z Kórey a Číny. Kórejčinu je tu počuť v nákupných centrách častejšie, ako v iných turisticky preexponovaných miestach Japonska. Niet sa čo diviť, už pri letmom pohľade na ceny ubytovania v meste je jasné, že si tu môžete vyraziť z kopýtka viac, ako napríklad v Tókiu či Kjóte. Čínski nákupu chtiví turisti berú útokom najviac ulice štvrte Tenjin, kde sa to nákupnými centrami len tak hemží. Ochutnať tu môžete aj jednu z miestnych špecialít Motsunabe, či Hakata rámen, ktorý si objednávam vo food courte, zasvätenom len rámenom, nesúci názov Ramen Stadium.
Nájdete ho na piatom poschodí nákupného centra Canal City, pravý raj pre všetkých milovníkov rámenu. Skutočne strategická poloha, oceníte to hlavne po celom dni naháňania sa po obchodoch. Ja osobne dávam Slovákom do pozornosti Apple store, ktorý nechýba v žiadnom väčšom japonskom meste. Ceny produktov s ikonickým jabĺčkom sú v krajine vychádzajúceho slnka výrazne lacnejšie ako v našich končinách, a tak už pri kúpe iphonu môžete ušetriť nejakú tu stoeurovku. Ak ste turista, tak vás ešte oslobodia od platby dane. No ak by ste sa spýtali mojej maličkosti, prečo merať dlhú cestu do Fukuoky, bez rozmýšľania by som skríkol „pláž!“ Je to trošku paradox, ale aj napriek tomu, že celé Japonsko je obohnané vodou, väčšina veľkých prímorských miest akoby si držala odstup od vody. Prímorské časti japonských miest patria zvyčajne industriálnym zónam, alebo lodným prístavom, no Fukuoka nielenže má pravú, nefalšovanú pláž, ale dokonca hneď niekoľko. Niet preto divu, že hneď počas mojej prvej potulky mestom zamierim do prímorskej oblasti Momochihama, kde sa nachádza aj pláž, doslova akoby vystrihnutá zo seriálu Baywatch.
Ako skvelý orientačný bod vám na cestu poslúži najvyššia budovu mesta, Fukuoka tower, ktorá so svojimi 234 metrami ponúka aj skvelú panoramatickú vyhliadku na mesto. Žiaľ, je práve január a tak ma viac trápi, že som si v hoteli zabudol rukavice, nie plavky. Pred chladným morským severákom sa schovám v podzemí stanice metra. Aj keď Fukuoka má len tri linky metra, výrazne to odľahčuje cestnú premávku. Po krátkej jazde vystupujem na zastávke Muromi, a mierim cez rieku k svätyni Atago. Žiaľ, jediná cesta k jej oltáru vedie hore strmým schodiskom, ktoré akoby sa končilo až v samotných nebesiach. Našťastie, celú cestu hore ma sprevádza dvojica mačiek, ktoré akoby sa chceli uistiť, že to zvládnem až po posledný schodík, a skutočne, vždy, keď urazím pár schodov, rovnako aj ony dve, no vždy o pár schodov predo mnou. Ich spoločnosť a až prepiata starostlivosť o moju osobu je natoľko príjemná, že dokonca banujem, že trmácanie sa po schodoch netrvá o čosi dlhšie. Na ich konci pokračujem asfaltovou cestičkou do mierneho kopca, ale predtým, ako sa po nej vyberiem, sa mačkám úklonom poďakujem, no ony ma vyprevádzajú ešte dlho aspoň svojimi pohľadmi, akoby sa chceli uistiť, či to ten čudný gaidžin zvládne až do cieľa. Už po pár krokoch zisťujem, že som bez ich sprievodu naozaj zablúdil.
Cestička sa rozdvojuje, a ja váham, či sa vydať naľavo, či napravo. Nakoniec volím chodník obsypaný lupeňmi červených kvetov, ani nie tak kvôli svojej romantickej duši, ako preto, že vedie hore v menej strmom uhle. Prechádzam pod bránami tori a šliapem do ďalších schodov, až kým nestojím pred malou svätyňou, pritisnutou k stene brala. Jej vchod strážia dve kamenné líšky ceriace zuby. Navôkol nikoho nevidím, a tak rozmýšľam, či som na správnom mieste. Nakoniec predsa len vojdem váhavo dnu a prezerám si bohato zdobený interiér. Ako tak poletujem v myšlienkach, prezerajúc si oltárik s dohárajúcimi sviečkami, odkiaľsi sa pri mne vynorí starček. Už keď si namýšľam, že ma odoženie preč ako neveriaceho privandrovalca, vykúzli na mňa úsmev „How are you!“ Po pár zdvorilostných frázach mi porozpráva o histórii svätyne, ktorá nesie meno Atago Otojiro Inari, a ubezpečuje ma, že nie som prvý, čo tu zablúdil na ceste k slávnejšej svätyni, ktorá stojí o niečo vyššie. Postupne naša debata naberá menej formálny tón, a keď sa dozvie, že som zo Slovenska, spomenie si, že naši hokejisti vyhrali bronzové medaily v hokeji na poslednej zimnej olympiáde. Ešte predtým, ako sa rozlúčime, ho požiadam o spoločnú fotografiu, no na moje prekvapenie mi posunkom ruky naznačí, nech počkám a kamsi odbehne. Po asi minúte sa vracia odetý do vesty, na leme ktorej je napísane 神社世話人,a teda až teraz sa dozvedám, že som mal tu česť so správcom svätyne. Zrazu mi je akosi zaťažko sa rozlúčiť, veď je to prvý človek, s ktorým som prehodil viac ako pár slov možno po dvoch týždňoch putovania. Nakoniec sa lúčime ako starí známi a ja sa vydávam naspäť na cestu. Správca svätyne ktorý je hokejový fanúšik, to je teda gól, napadne mi, ako šliapem ďalej do kopca. Občas je nakoniec dobré zablúdiť, či aspoň zísť z cesty, usmejem sa popod nos.
No ale to už stúpam do posledných schodov k svätyni Atago. Kdesi som čítal, že najčastejšie sa sem pútnici prichádzajú modliť s prosbou o pomoc, aby prestali fajčiť a piť. Pri pohľade na horu cigaretových ohorkov na vrchu smetného koša, len pár metrom od svätyne sa zdá, že niečo na tom bude. Vo výške zhruba 70 metrov nad morom ponúka areál svätyne nádherný výhľad na záliv Hakata. Je práve stred januára a nad panorámou Fukuoky sa v dramatickej kompozícii zbiehajú mračná šedých oblakov, a tak i keď nerád, opúšťam posvätnú pôdu svätyne Atago. Nasledujúce dni navštívim ešte šintoistické svätyne Kushida-jinja, Hakozaki, Sumiyoshi či budhistický chrám Tochoji s päťposchodovou pagodou. No i tak svätyňa Atago zostane pre mňa najmagickejším miestom mesta Fukuoka.
Ale nie len duchom je človek živý. Ak by ste chceli trošku vypnúť po celodennom labzovaní po chrámoch, niet lepšieho miesta ako park Ohori. Rozprestiera sa okolo jazera nesúceho rovnaký názov, a spolu s priľahlým parkom Maizuru je to skvelé miesto na prechádzku, či rekreačné športy. Môžete tu nájsť ruiny hradu Fukuoka, či sa pokochať pravou japonskou záhradou Ohori (250 jenov), v ktorej areáli sa nachádza veľký rybník, umelé kopce, potôčik, či čajovňa. Pre rodiny s deťmi, či zaľúbencov, má Fukuoka ešte jeden tromf v rukáve a to ZOO s botanickou záhradou. Môžete tak uzrieť japonské makaky bez toho, aby ste merali cestu kamsi do zasnežených končín odľahlých hôr. Osobne sa priznám, že som pôvodne o zoologickú záhradu nemal záujem, môj plán bol navštíviť botanickú záhradu, ktorá leží v jej tesnom susedstve, no základný lístok v cene 600 jenov vám otvára dvere do oboch areálov. Našťastie pre mňa, ako som neskôr zistil, pretože nie je na tomto svete sprostejší nápad, ako sa vybrať v januári do botanickej záhrady, teda ak vás nenadchne krása holých stebiel v záhone. Nebyť teda tých pár znudených makakov a skleníka v botanickej, mal by som celkom isto pokazený deň.
Samozrejme, ako každé japonské prímorské mesto, aj Fukuoka ponúka cestu na nejeden ostrov a ja som si vybral ostrov Ainoshima. Táto posvätná pôda pre všetkých milovníkov mačiek je možno trošku v tieni slávnejšieho mačacieho ostrova Ao v prefektúre Ehime, no i tak nerozmýšľam ani sekundu. Balím do ruksaku plechovku asahi a trojúholník onigiri a vyrážam metrom k malému prístavu Shingu. Počas zimného grafikonu sa trajekt plaví na ostrov len päťkrát denne, preto odporúčam si dopredu overiť, kedy vyráža ten najbližší, aby ste v prístave neskysli hodinu ako ja, i keď sa priznám, že čakanie mi ubehlo rýchlo, keďže celý prístav mali na starosti mačky a to doslova. Jedna sedela pri automate na lístky pre prípad, že by ste potrebovali poradiť, a ďalšie dve-tri poskytovali svoj kožuch na rozptýlenie pre ľudí, čakajúcich na plavbu. Jednosmerný lístok si kúpite za 480 jenov, skutočne smiešna suma pre každého pravého milovníka mačiek. Žiaľ, mačací bohovia nie sú mi naklonení, ledva sa nalodím na trajekt, a už sa priženie poriadna búrka. More je poriadne rozbúrené a tak vyše štvrťhodinová plavba akoby trvala večnosť. Ani po vylodení na ostrove sa to s počasím veľmi nezlepšuje, práve naopak, ledva po možno prvých sto metroch ma silný lejak zaženie pod výklenok svätyne Wakamiya. „Ach, ty pako, vyberieš sa na ostrov práve vtedy keď tu zúri tajfún,“ kľajem, pritisnutý k stene. Dážď ani po dvadsiatich minútach neustane, no to už mám od kolien dole mokré nohavice.
Keď sa rozhodujem, či sa nevrátiť do prístavu, a dopraviť sa na pevninu skôr, ako dostanem zápal pľúc, dážď trochu poľaví. Rozhodnem sa to využiť, a dám sa na pochod na sever ostrova cez rybársku dedinu. Cestou obchádzam pár nešťastníkov, ktorí pricestovali na ostrov rovnakou loďou ako ja, fotia si selfie s mačkou, schúlenou do klbka pod rímsou garáže. „Tajfún, netajfún, fotka na instagram musí byť!“ napadne mi. Stúpam do svahu za dedinou, napravo odo mňa mi vo výhľade na oceán bráni budova základnej školy. No budova je z oboch strán presklenená a tak vidím priamo do tried. Miestne deti majú ten najúžasnejší výhľad na oceán priamo zo školských lavíc. Postupne míňam pár mačiek, sediacich pri ceste ako schúlené kvočky, kvočia v tak pravidelných rozostupoch od seba, až by si ich človek splietol s míľnikmi. Našťastie pre mňa sa konečne troška vyčasí, a tak pridám do kroku akoby v nádeji dohnať čo najviac zo strateného času. V ostro lomenej zákrute sa rozhodnem opustiť asfaltku a zamieriť po nespevnenej ceste do buša. Asi po sto metroch ma cesta zavedie pred nízku trojstupňovou mohylu z kameňa, prezývanú aj „tumuli.“ Má sa zato, že tieto hromady kameňa z 5. storočia sú staroveké hroby. Rád by som pobrežie preskúmal podrobnejšie, no šedé mračná, plávajúce zlovestne od mora, ma prinútia sa vrátiť.
Ako sa zvrtnem na opätku, vtom čosi zazriem v rozbúrených vlnách na horizonte. Zavrávorám na kameňoch a ledva to ustojím, neverím vlastným očiam, toľká krása! Kamenný útvar, týčiaci sa asi zhruba dvadsať metrov nad hladinu mora, pripomína akoby bránu do nekonečných vôd oceánu. Neskôr sa dozvedám, že prírodný útvar sa oficiálne volá skala Hanagurise a je vulkanického pôvodu. Diera v jej strede, pripomínajúca bránu, bola spôsobená eróziou vody z oceánu. Do prístavu to stihnem len tak-tak, aby mi neutiekol trajekt na pevninu. Cestou tam a nazad nestretnem ani živáčka a tak sa zdá, že som jediný pasažier lode, ktorý uzrel najúžasnejší prírodný úkaz na tomto ostrove a možno i v celej Fukuoke. Počas spiatočnej cesty do prístavu Shingu si spomeniem na múdrosť od filozofa Ralpha Waldo Emersona „Nechoďte tam, kam vedie cesta. Ale vydajte sa tam, kde žiadna nie je a zanechajte stopu.“ A skutočne, výlet na Ainoshimu za tie mokré nohavice stál.
