Recepčná sa ma počas check-inu pýta, či si prajem rezervovať aj hotelový bazén. Topím sa síce v potôčikoch potu z dusného sparna, aké poznajú len tí, ktorí sa odvážia navštíviť juhovýchodnú Áziu počas letných mesiacov, no bazén je to posledné, na čo mám pomyslenie. Uškrniem sa, „ďakujem, ale ja som prišiel do George Townu jesť, nie slniť sa na ležadle.“ Malajzijčanka s krásnymi mandľovými očami, ktorej pokožka prezrádza aj indických predkov, mi s úsmevom podá kľúč od izby, „tak v tom prípade príjemný pobyt a dobrú chuť.“ Nechávam kufor v izbe, a nestrácajúc ani minútu siestou po dlhej ceste, vyrážam do spletitých uličiek mesta. Je skorý podvečer, a tak neznesiteľné dusno o pár stupňov poľaví, čo je najlepší čas pre všetkých milovníkov streed foodu, aby vyliezli z klimatizovaných apartmánov a nasýtili svoje žalúdky. Skutočne, nie nadarmo sa George Town volá aj hlavným mestom gastronómie Malajzie, a hneď prvý pokrm, ktorý ochutnám, je dôkazom toho, že to nie sú len nejaké marketingové slogany pre nalákanie zahraničných turistov.
Dlho nešpekulujem, sadám si k prvému plastovému stolu a objednávam si za 7 MYR (1.50 eura) tanier Char kway teow. Ani netuším čo to je, musí mi stačiť obrázok na umastenom jedálnom lístku, ktorý ponúka len štyri hlavné jedlá. Drvivá väčšina stánkov s pouličným jedlom sa špecializuje len na jednu či dve špeciality, nečudo potom, že i ten najjednoduchší pokrm postupom rokov privedú k dokonalosti. Chladiac si rozhorúčené čelo orosenou fľaškou vychladeného miestneho piva, sledujem starca v zamastenej zástere, ktorú pral naposledy možno vtedy, keď ja som bol ešte na strednej, ako obratne prehadzuje ingrediencie v panvici nad ohňom obitého, pojazdného sporáka. Dva holuby sa kúsok odo mňa bijú o pomyje v plastovom vedre. Naposledy som jedol ešte ráno v hlavnom meste Malajzie Kuala Lumpure, a tak mi v bruchu fidlikajú už nie len muzikanti, ale rovno celý symfonický orchester.
Cesta vlakom do prístavu Butterworth trvala niečo pod 4 hodiny, a vyšla ma na osemnásť eur. Odtiaľ to bolo do ,,perly orientu,“ ako sa nazýva ostrov Penang, už len pár minút trajektom (1,20 MYR). No i keď som mohol zhltnúť niečo cestou, prišlo mi to krajne nevhodné. Cestujem predsa do George Townu, nebudem si teda kaziť chuťové poháriky nejakým lacným polotovarom, keďže mierim do hlavného mesta kulinárie. A vskutku, o ostrove Penang som sa prvýkrát dozvedel z ktoréhosi z mnohých dokumentov, ktoré bežia na satelitných kanáloch, zasvätených jedlu a gastronómii. Akoby každý, kto niečo znamená v tejto brandži s varechou a v kuchárskej čiapke, sa raz v živote musel vydať na púť do tohto mýtmi opradeného mesta, aby sa o tom aj na vlastné oči (či jazyk) presvedčil, a niečomu aj priučil.
Z myšlienkových metamorfóz ma vytrhne drobná Ázijka, ktorá so slovami „enjoy,“ zaparkuje predo mňa papierový tanier s niečím, čo vzdialene pripomína praženicu s krevetami. Hovorím si, to som sem meral takú dlhú cestu a mučil sa pôstom, aby mi na stôl pleskli malajzijskú praženicu? No stačí iba jedno sústo, a už len ticho sedím, a ako začarovaný hádžem do seba obsah taniera. Netrvá dlho, a napokon neobratne paličkami naháňam po tanieri posledný sójový výhonok. Celé to zalejem dúškami piva, a spokojne sa usalaším na stoličke, až plast podo mnou so škripotom zastoná. Na sekundu bojujem s pokušením objednať si rovnaký tanier znova, ale v poslednom momente odolám. Uzavriem dohodu so svojím žalúdkom, že si dáme repete zajtra, veď nie je nič horšie, ako sa túlať týmto mestom s plným bruchom.
Zmráka sa a ružové nebo nad ďalekým horizontom dáva malebnej historickej časti mesta priam gýčový nádych. Aj keď ma už po celom dni putovania nohy odmietajú niesť, naďalej kráčam hlbšie a hlbšie do spleti starých uličiek. Jedna krajšia ako druhá, no hoci si prikážem, že tá či ona je posledná, do ktorej nakuknem, neodolám, a nakukujem za ďalší a ďalší roh. Mešity, vysvietené a hrajúce všetkými farbami, zdobené hinduistické chrámy, či kostoly z koloniálnej éry, to všetko spolu zdieľa jeden priestor, žije v symbióze a dodáva tomuto mestu neopakovateľnú atmosféru. V jednej uličke sa cítite, akoby ste sa čarovným portálom preniesli do Indie, za druhým rohom vás to zas teleportuje do starovekej Číny, a skôr, než sa stihnete spamätať, už kráčate po námestí ako vystrihnutom z historickej časti ktoréhosi európskeho mesta. Niet divu, v roku 1786 kapitán Francis Light postavil pevnosť na mieste dnešného George Townu, čím sa mu podarilo získať ostrov pre britskú východoindickú spoločnosť od malajského sultanátu Kedah, výmenou za vojenskú ochranu sultanátu.
Ostrov bol spolu s Malakou a Singapurom jedným z troch základní britského impéria v juhovýchodnej Ázii, a odvtedy akoby Penang kráčal dejinami svojou vlastnou cestou, a to je tu badať doslova na každom kroku. Základným prvkom mestského urbanizmu je tu jednoposchodový dom v čínskom slohu, ktorý pozostáva z obchodu na prízemí a obytnej časti na poschodí. Hoci tento klasický príklad čínskeho domu hojne nájdete aj v iných častiach juhovýchodnej Ázie (napríklad v Singapure), hovorí sa, že Georgetown ich má najväčší počet, a všetky sú roztrúsené v starom centre. O mnohé z nich je dobre postarané, zreštaurované žiaria pestrými farbami, najmä ich krásne vyrezávané okenice a drevené portály, zdobené cechmi remeselných spolkov, či znakmi kandží, no v drvivej väčšine z nich ázijské slnko postupom desaťročí vytiahlo všetku farbu a do ich ríms sa zahryzol zub času, či invazívna zeleň. No stačí prejsť pár krokov a ste pri pevnosti Fort Cornwallis, postavenej Britskou východoindickou spoločnosťou koncom 18. storočia. Na jednej z jej hradieb dodnes stojí mýtmi opradený kanón Srí Rambai.
V roku 1880 ho zaklial jeden princ, nariadil mu, aby vystúpil z hlbín mora a on poslúchol a vzniesol sa nad more. Dodnes sa podľa folklóru traduje, že ženy, ktoré sú neplodné, ak položia kvet do hlavne kanóna Srí Rambai a odriekajú špeciálnu formulku, budú môcť otehotnieť. „Ok, keď nejakú takú stretnem, tak ju k tebe určite pošlem,“ potľapkám kanón, no našťastie, mňa sem privialo pre úplne iné veci, a to je láska k dobrému jedlu, ale aj k histórii. A čo by to bolo za mesto v juhovýchodnej Ázii, ktoré by neskrývalo vo svojich uličkách nejeden prastarý chrám, či svätyňu. Vskutku, ak ma ešte niečo Georg Town, čím sa môže pýšiť okrem bohatej miestnej kuchyne, tak sú to práve chrámy, a naozaj toto tvrdenie nie je vôbec prehnané.
Nie je nezvyčajné, že sa zrazu ocitnete na ulici, ktorá na oboch koncom ústi pred portál chrámu. Do pozornosti dávam Chrám Kuan Yin, známy tiež ako chrám bohyne milosrdenstva Kuan Yin. Postavili ho v roku 1928 prví prisťahovalci z Číny. Na námestí pred jeho priečelím je vždy živo a rušno, obchodníci v stánkoch predávajú obradné predmety, či miestne maškrty. Drvivá väčšina chrámov má vstup voľný, výnimkou je len vstup do areálu chrámu Khoo Kongsi Clan. Za poplatok 10 MYR môžete nahliadnuť aj do múzea, zasväteného histórii jedného z najvplyvnejších čínskych klanov Khoo, ktorý poveril majstrov z Číny, aby postavili tento architektonický zázrak. Niet preto divu, že filmári z 20th Century Fox sa rozhodli natáčať niekoľko scén filmu Anna a kráľ práve tu. Skutočne, miestny areál je ako samotný ostrov, nepohnuto plávajúci v čase, 21. storočie tu pripomína len toyota, zaparkovaná na nádvorí.
Možno pre neznesiteľnú horúčavu, a či pre nutnosť kúpiť si vstupenku, je miestny obchodík so suvenírmi prázdny. Váhavo vojdem dnu, vnútri vďaka ventilátorom, pusteným na plný výkon, je o dva-tri stupne menej ako na nemilosrdnom slnku, a tak čo najdlhšie, ako sa len dá predstieram, že si chcem niečo kúpiť. Do oka mi padne odznak v tvare penangskej vlajky a tak sa rozhodnem si ho kúpiť ako vôbec prvý suvenír v Malajzii. Penang mi prosto priľnul k srdcu, respektíve k žalúdku. Starý pán v okuliaroch pri pokladni, s tak silnými dioptriami, až sklá pripomínajú obrátené popolníky, mi odznak s vlajkou ostrova zabalí do papiera zo starých novín. Potisne si okuliare naspäť ku koreňu nosa, vycerí na mňa štrbavý úsmev a prednesie lámanou angličtinou, „videli ste už pokok pinang palmu naživo, pane?“ Nechápavo naňho zažmurkám očami popritom, ako lovím vo vrecku 4 malajzijské ringgity. „Ako prosím?“ Potľapká po odznaku, zabalenom v starých novinách, „no, palma z arekových orechov, je na vlajke ostrova.“ Vysvetlí mi, že palma, ktorá je symbol ostrova, a je dokonca vyobrazená na jeho vlajke, sa volá v malajzijčine pokok pinang, a práve podľa nej dostal ostrov meno. Jej plody vraj miestni milujú, ale ich farbivo je tak silné, že už ich zo zubnej skloviny len tak ľahko nedostanete. Prezradí mi aj to, kde na ostrove palma ešte rastie a dodá pár pikošiek o histórii. Náš rozhovor trvá dobrú štvrťhodinu, niť konverzácie preruší až ďalší zákazník, hľadajúci v krámku únik pred poludňajšou páľavou. Poďakujem sa, strčím odznak do vrecka a vydám sa k Penang Hill. Aj keď sú taxíky v Malajzii pre našinca lacné, rozhodnem sa pre mestskú hromadnú dopravu, nastupujem na autobus č. 201, platí sa vodičovi pri dverách, a mne vyráta 2 MYR. Žiaľ, ak nechcem prestupovať, musím vystúpiť asi kilometer pred cieľom a zvyšok cesty odšľapať po vlastných. Kým dorazím k úpätiu kopca, už mám na tričku mapy od potu. Na výstup v takej horúčave nemôže byť ani pomyslenie, a tak si radšej odstojím nekonečný rad na lanovku. Pri okienku zaplatím 30 MYR za spiatočný lístok.
Samotná cesta lanovkou do strmého kopca zaberie asi päť minút a je dlhá asi tri kilometre. Hlavné lákadlo Penang Hillu je isto panoramatický výhľad na George Town vo výške sedemsto metrov nad morom. Pri troche šťastia zazriete v korunách stromov aj miestne čierne opičky. Okolo hornej stanice lanovky nájdete veľa spoplatnených či neplatených turistických atrakcií, no ja hneď po vylodení z lanovky zamierim na jeden z turistických okruhov. Volím ten s dĺžkou štyri a pol kilometra, vyzbrojený plechovkou singapurskeho piva Tiger v ruksaku. Ráznymi krokmi do strmého svahu nechávam ruch turistických atrakcií rýchlo za sebou. Čím viac sa vzďaľujem, tým menej turistov stretávam, až napokon celkom osiriem. Len ja a Tiger a opice v korunách stromov, som v siedmom nebi, viac mi k šťastiu netreba. Napadne mi, že keby mi tu vrtuľník raz do týždňa zhodil kartón piva, tak by som z tohto prírodného raja ani nikdy naspäť, dole do sveta ľudí, nezostúpil. No predsa len, napokon mi z toľkej turistiky vyhladlo a vidina taniera Char kway teow ma prinúti zamieriť nazad do sveta ľudí.
Na druhý deň sa vyberiem plný nových síl do chrámu Kek Lok Si, najväčšieho budhistického chrámu v Malajzii. A skutočne, tridsaťmetrová socha bohyne Kuan Yin z bronzu, týčiaca sa na úpätí kopca nad mestom, láka pútnikov aj turistov k svojmu piedestálu už z dobrých pár kilometrov. Areál chrámu je tak rozsiahly a plný zákutí, pagod, záhrad a svätýň, že sa dá v ňom blúdiť aj celé poobedie. Počas cesty na vrchol mi spoločnosť robia chrámové mačky, ich kožúšky sú vyťahané od slnka presne tak, ako fasády domov čínskych prisťahovalcov. Mačky sa tu zdanlivo bezcieľne potulujú v labyrinte záhrad, či sa vyvaľujú v tieni jednej z pagod. Večer, aj keď každý sval v tele protestuje, neobsedím na izbe a vydávam sa preskúmať plávajúcu dedinu Chew Jetty. Ide o akýsi mix trhu a rybárskej osady, vybudovanej na drevenom móle.
Či už hľadáte reštauráciu s morskými špecialitami, alebo sa radi motkáte v obchode so suvenírmi, tento labyrint drevených domčekov, vznášajúcich sa nad morskou hladinou, je skvelou voľbou. Ja osobne sa ta vydávam rozdýchať výdatnú večeru, ktorú som práve zbaštil v jednej z rybárskych vývarovní. No a aj posledný deň mojich potuliek sa krúti, ako inak, okolo jedla. Vyberiem sa na Gurney Drive, vychýrenú pobrežnú promenádu, známu najmä pouličnou kuchyňou. No to už viem, že s jedálenským lístkom si nemusím vôbec lámať hlavu. Naozaj, pokojne môžete zavrieť oči a zabodnúť prstom do jedálenského lístka. Jednoducho, nech si vyberiete čokoľvek, pochutíte si tak či tak. Že neveríte? Tak prosím, príďte sa presvedčiť do hlavného mesta kulinárie na vlastné oči, alebo aby som bol presnejší, vlastným jazykom!
