Málokto pozná pohnutú históriu jedného z najikonickejších mostov Japonska, mosta Kintaikyo. Ak by sa dala celá jeho 350 rokov trvajúca existencia zhrnúť do jednej vety, znela by, „Most, ktorý bude stáť večne,“ a skutočne sa nejedná len o vzletnú frázu. Vody rozbúrenej rieky Nishiki, nad ktorým sa týči jeho päťoblúková klenba, strhli počas silných prívalových dažďov každý jeden most, ktorý tu stál predtým. Zakaždým to miestnych obyvateľov stálo nemalé finančné prostriedky a úsilie, premosťovať brehy nepoddajnej rieky znova a znova. Učiniť tomu koniec sa rozhodol až miestny vladár Hiroyoshi Kikkawa. Ten podľa vzoru kamenného mosta, ktorý mal možnosť vidieť v manuskripte „História West Lake,“ z dynastie Ming, sa rozhodol pre úplne novú, a v tej dobe revolučnú konštrukciu oblúkového mosta. Nosnosť oblúkov by sa rozložila len do štyroch mohutných pilierov, a tak na rozdiel od predchádzajúcich „mólových“ mostov, by takýto most vedel lepšie odolávať sile rozvodnenej rieky. Samotná výstavba sa nevyhla mnohým „pokus-omyl“ fázam, no nakoniec, na radosť všetkých obyvateľov mesta Iwakuni, v roku 1673, bola stavba elegantného mosta konečne dokončená. Žiaľ, počas druhej svetovej vojny nebol čas ani peniaze na údržbu mosta, a tak 14. septembra roku 1950 sa miestni so slzami v očiach prizerali, ako pýchu ich mesta strháva rozbesnený prúd rieky, hnaný tajfúnom. Ale ani nie týždeň potom sa mestská rada jednohlasne rozhodla vystavať most znova. Pri projekte staronového mosta sa nesmelo nič opomenúť, most mal spĺňať nové, náročnejšie stavebné a inžinierske kritériá, a tak sa na tú dobu jednalo o nesmierne drahú stavbu. Investícia sa nakoniec vyplatila, a po vyše dvoch rokoch na mieste pôvodného mosta stál nový, modernejší Kintaikyo most.
No tým sa niekoľkonásobná reinkarnácia klenutého mosta nekončí, po polstoročí bol most podrobený veľkej rekonštrukcii, a v roku 2004 bol znova sprístupnený verejnosti. Pohnutá história mosta akoby napovedala, že most bude zborený a vystavaný znova a znova, ale miestni veria a dúfajú, že terajší odolá zubu času, či prírodným živlom lepšie, ako jeho predchodcovia. Bodaj by aj nie, na rozdiel od pôvodného účelu spájať brehy rieky Nishiki je dnes most hlavnou turistickou atrakciou, ktorá priláka k jeho brehom ročne davy turistov z celého sveta. Na jeho údržbu môžete malou troškou prispieť aj vy, stačí si kúpiť lístok, ktorý stojí 310 jenov (na cestu oboma smermi). Stúpať a schádzať po jeho oblúkoch v dĺžke skoro 200 metrov je skutočne netradičný zážitok, no ja odporúčam nakuknúť aj pod oblúky zdola. Dômyselná konštrukcia oblúkov pôsobí na pozadí nebeskej klenby ako prepracovaná čipka. Ale ak by ste si most a jeho historické okolie, obklopené prírodnou krásou, chceli vychutnať priam sviatočne, odporúčam zamieriť do mesta Iwakuni počas jedného z miestnych festivalov. Festival mosta Kintaiyko víta návštevníkov každý rok 29. augusta. Tí, ktorí by si chceli vychutnať ikonický most, iluminovaný veľkolepým ohňostrojom, nech si zakrúžkujú v kalendári prvú augustovú sobotu. To, a rozhodne i niečo navyše, ponúka Festival rieky Nishiki. No a ak by ste to nestihli ani počas jednej z týchto sviatočných udalostí, nezúfajte, v krajine vychádzajúceho slnka je najlepšie navštíviť ikonické miesta počas kvitnutia sakúr, zvyčajne od neskorého marca po prvé aprílové dni.
Do Iwakuni, v preklade krajiny kameňov, sa dá dostať viacerými spôsobmi. Ak sem mierite z Hirošimy, odporúčam jazdu autobusom (jednosmerne 850 jenov). Z autobusovej stanice vyráža autobus zhruba v hodinových intervaloch, a vyloží vás doslova len pár metrov od mosta Kintaikyo. Ak by ste išli z opačného smeru, z Fukuoky, je to zasa na stanicu Shin-Iwakuni menej ako hodinu a pol Šinkansenom. Most Kintaikyo majte v pamäti, hlavne ak je vo vašom cestovnom itinerári ostrov Mijadžima. Z vlakovej stanice Hiroden Miyajimaguchi, ktorá vedie k terminálu trajektu na ostrov Mijadžima, je to do Iwakuni, k brehu ikonického mosta, len niečo okolo hodiny cesty vlakom a autobusom. Autom urazíte ani nie tridsaťkilometrovú cestu za vyše pol hodiny. Treba ale počítať s tým, že za jeden deň všetko z oboch destinácií nestihnete, ani keby ste sa rozkrájali. Najmä preto, že ikonický most nie je ani zďaleka všetko, prečo vážiť cestu do Iwakuni, „krajiny kameňov.“ Najmä druhý breh, rozprestierajúci sa pod vrchom, na ktorom leží hrad Iwakuni, je doslova nabitý históriou a prírodnými zákutiami, ktoré by bol hriech nepreskúmať.
Odporúčam neopomenúť rezidenciu Mekada z polovice 18. storočia, ktorá je vzácnym príkladom sídla samurajov strednej triedy. Miestny sprievodca mi rozpráva o histórii budovy a ukazuje skrýšu, ktorá mala slúžiť v prípade nebezpečenstva. Po družnom rozhovore sa od samurajov naša téma stočí k Slovensku. Síce angličtinu plynule neovláda, a ja po japonsky ledva zlepím tri-štyri vety, no porozumieme si. Nakoniec sa ma s bodrým úsmevom pýta, či by sa so mnou nemohol vyfotiť, rád súhlasím. Predtým, ako sa rozlúčime, spýtam sa na cestu na hrad. Dáva mi mapku, čiernobielu kópiu s tak insitnou kresbou, až pripomína mapu z filmov o pirátskych pokladoch. Strkám si ju do vrecka a mávam na rozlúčku, no ešte predtým, ako sa dám na asi dvojkilometrovú cestu na samotný vrchol kopca, potrebujem dobiť energiu. V malej reštaurácii neďaleko parku Kikko ochutnám miestnu špecialitu Iwakuni – zushi. Sushi, vyrábané vo veľkej drevenej debne naraz, pre viac ako stopäťdesiat ľudí. Našťastie pre mňa, svoju porciu dostanem aj bez toho, aby som čakal na zvyšných stoštyridsaťdeväť jedákov.
Cesta k hradu vedie popri cintoríne klanu miestnych vladárov Kikkawa, masívne náhrobné kamene sú obohnané cestičkami s vysokými múrmi. Na ceste von z labyrintu ticha párkrát zablúdim. Prechádzam okolo parku Momijidani, míňam chrám Tosenji. Niekoľkokrát skontrolujem pokrčenú mapku, kým sa dostanem k ceste, ktorá začne stúpať do strmého svahu. Na spevnenom svahu presakuje voda, na klinci visia dva kovové hrnčeky, pre každého, komu by pri šliapaní do kopca vyschlo v hrdle. Prvú časť cesty predstavuje prudké stúpanie, a ja banujem, že som radšej nešiel lanovkou (510 jenov, jednosmerne 350). No po chvíli sa svah zlomí do menšieho uhla a spálené kalórie sa začnú vyplácať. Musím cteného čitateľa týchto riadkov uistiť, že ocitnúť sa sám na lesnej cestičke vedúcej k japonskému hradu, je pre každého nefalšovaného milovníka Japonska priam transcendentálny zážitok.
Cestou stretnem len párik bežcov a starčeka, ktorý odmetá lístie z cesty. Skôr, než sa mi cesta zunuje, za necelú polhodinku, už obchádzam hornú stanicu lanovky, k hradu je to ešte asi pol kilometra, no prevažne po hrebeni. Už len za ten výhľad stál ten výstup, a človek ho ešte viac ocení, keď si ho aj sám poctivo odšliape. Počas tých pár mesiacov, v ktorých navštívim rôzne kúty Japonska, moje oči zočia nejednu krásnu vyhliadku, no čestne vyhlasujem, že výhľad z hradu Iwakuni, to je ako mať celé Japonsko na dlani - malebné podhradie, most Iwakuni a rieku Nishiki, ako sa vinie mestom Iwakuni a trblieta v lúčoch slnka ako strieborná stuha. A na pozadí toho všetkého pobrežie a panoráma vnútrozemského mora Seto. ...a potlačím slzu na krajíčku.
No to už stojím v tieni štvorposchodového hradu. Nezvyčajná konštrukcia, horné poschodie výrazne presahuje spodné poschodie, sa označuje ako stavebný štýl Momoyama Nanban-zukuri. Žiaľ, ani hrad Iwakuni nie je pôvodný, no paradoxne, pôvodný bol zdemolovaný na príkaz miestneho vládcu. Nie že by sa mu nepáčil, práve naopak, no stal sa obeťou dekrétu vydaného v roku 1615. Šógunát Edo ustanovil zákon jedného hradu na provinciu, podľa ktorého daimjó v celom Japonsku mali prikázané zbúrať všetky hrady v ich panstve, okrem jedného, ktorý si sami zvolia. Žiaľ, čierny Peter nakoniec padol na hrad Iwakuni. No povráva sa, že miestnemu vládcovi Kikkawa Hiroie tak priľnul hrad k srdcu, že dal príkaz k demolácii len v minimálnom rozsahu, a tak sa zachovali niektoré časti hradu a časť východnej kamennej steny podhradia. Súčasná konštrukcia hradu tu stojí od roku 1962, oproti pôvodnej sa hrad posunul asi o päťdesiat metrov južnejšie, vraj preto, aby bol lepšie vidieť spod vrchu, a vskutku, podarilo sa. Jeho biele múry sú vidieť už zďaleka, no najlepšie vynikne, ak stúpate po jednom z piatich oblúkov mosta Kintaiyko. V útrobách hradu je stála expozícia z histórie hradu a kraja, no vstupné 270 jenov sa vám plne zúročí, až keď sa vyštveráte na najvyššie poschodie. Panoramatický výhľad je vskutku dych vyrážajúci.
Naspäť sa vraciam rovnakou cestou, po Iwakuni – zushi mám ešte stále dostatok energie v nádrži, a tak sa rozhodnem preskúmať troška podhradie. Kupujem si za 200 jenov lístok na vstup do múzea bieleho hada. Tento vzácny druh sa vyskytuje len v miestnom kraji a je chránený zákonom. Legenda hovorí, že je to posol bohyne šťastia, pri troche „šťastia“ naňho možno narazíte aj pri výstupe na hrad. Nakoniec popoludní ešte navštívim iwakunské múzeum histórie a folklóru Chon-kan a pomotkám sa po drevených chodníčkoch záhrady Shiroyama Iris. Iwakuni je skutočne kraj záhrad, chrámov a bohatej histórie, ktorá prežíva v reinkarnáciách aj napriek rozmarom prírody, vďaka nezlomnosti miestnych, a ktovie, možno aj poslovi šťastia, bielemu hadovi. Nastupujem na autobus a rovnakou cestou, ktorá ma sem zaviedla sa vraciam, ešte zo dvakrát sa obzriem za piatimi oblúkmi mosta Iwakuni, dokým mi nakoniec nezmizne v korunách stromov, vysadených na brehu rieky Nishiki.
