Ak sa našinec vydá do krajiny vychádzajúceho slnka, zamieri zvyčajne do hlavného mesta Japonska, historického Kjóta, stihne si ešte prezrieť Osáku a možno nakŕmiť srnky v Nare. Na väčší cestovný intinerár jednoducho už z časových či finančných dôvodov nevydá. A tí zvyšní šťastlivci, ktorí vyčerpajú celú ročnú dovolenku na jeden zájazd, ešte v najlepšom prípade stihnú Nagoyu, Hirošimu, poprípade ich to zaveje až na ostrov Mijadžima. No Matsuyama? „To je mesto?“ Väčšina Slovákov len pokrúti hlavou, keď sa im zdôverím s ďalším cieľom mojej cesty. Priznám sa, že ani ja som o tomto meste na ostrove Šikoku ešte pred pár dňami moc nevedel, možno tak nanajvýš, že mesto sa pýši jednými z najstarších onsenov v Japonsku a že tam všetci pijú pomarančový džús. Viac už z mozgovej kôry nevytlačím, no ani to mi nebráni, aby som si rezervoval v miestnom hoteli na túto destináciu veľmi štedrých päť nocí. Japonka na dôchodku, ktorá mi prenajíma izbu v meste Hirošima, na mňa začudovane fľochne „päť dní? Čo tam budeš tak dlho robiť?“ Sám som na vážkach, mesto má populáciu okolo pol milióna obyvateľov a od zvyšku Japonska je odrezané vnútrozemským morom Seto. Na japonské pomery je to malé provinčné mesto, väčšina turistov sa v miestnom onsene ohreje tak maximálne deň či dva a padá preč. Ráno nasadám na historickú električku (presne rovnakú, ako jedna z tých, ktorá brázdila mestom ešte pred dňom, ktorý navždy zmenil svet). Mieri do hirošimského prístavu a v hlave mi poletuje stále tá istá otázka „neprestrelil som? Nestačili by tri dni?“ Je pravé mrazivé ráno druhého januára, cez okno, na ktorom sa kondenzuje vlhkosť sledujem vyľudnené mesto. Sú sviatky, väčšina Japoncov si vychutnáva tých par dní zaslúženej dovolenky a tak na dverách väčšiny reštaurácií a obchodov visí nápis „閉店“ (zatvorené). Obavy, či vôbec zoženiem lístok na trajekt smerujúci do Matsuyami sa rýchlo rozplynú, presne tak ako ranná hmla nad prístavom, keď mohutný železný kolos, prevážajúci vo svojich útrobách aj civilné autá, na palube s mojom maličkosťou, vyrazí smerom k ostrovu Šikoku. Mal som šťastie, na palubu som sa dostal takmer ihneď po tom, ako som si kúpil v pokladni jednosmerný lístok (4500 jenov). Sú prázdniny a tak cestovný grafikon je naruby, no i tak, keby som zmeškal, veľa by sa nestalo, ďalší trajekt vyráža o vyše hodinu.
Už samotná cesta trajektom je zážitok, pasažier si môže vybrať, či si sadne do pohodlných sedadiel, alebo strávi jeden a pol hodinovú plavbu v jednom z boxov určených na „hovenie si,“ inak tento priestor len ťažko pomenovať. Ide o priestor „vystlaný kobercom“, oddelený od zvyšnej podlahy schodíkom či dvomi. Samozrejme, ak sa rozhodnete pre túto kóju, treba sa vyzuť, no v krajine vychádzajúceho slnka to netreba nikomu zvlášť prízvukovať. Ak by neboli sviatky, strhla by sa asi o kóje na hovenie si bitka, no dnes ešte zo dve tri zostávajú prázdne. Trajekt je riedko obsadený a tak sa cestujúci rozložia tak, aby mal každý aspoň trošku súkromia. Ja sa rozhodnem pre sedadlo pri okne a žmoliac lístok v pravačke sa kochám úžasnými scenériami, aké ponúka plavba loďou, ktorá si razí cestu okolo jedného zo stoviek menších či väčších ostrov rozosiatych vo vodách vnútrozemského mora Seto. Ako sa vraví, nie je dôležitý cieľ ale cesta a ja túžim, aby táto plavba trvala večne, a keď nie, tak aspoň dovtedy, kým sa neprejem tým krásnym plenérom na druhej strane okna. Loď vpláva do prístavu Kure, je to jediná zastávka pred finálnou destináciou. Vyrážam na najvyššiu palubu nadýchať sa morského vzduchu a ponaťahovať si trochu hnáty. V miestnom prístave kotví flotila japonského námorníctva, vojenské lode sa jemne pohojdávajú na hladine, ligotajúcej sa v žiari vychádzajúceho slnka. Oteplilo sa, no morský severák ma vyženie naspäť do pohodlného kresla. Do Matsuyami, respektíve prístavu, ktorý leží pár kilometrov od centra, dorazíme, ako to už býva v Japonsku zvykom, na čas. Žiaľ, prístav nemá priame napojenie na centrum mesta miestnym „metrom“.
Necelý kilometer treba buď prejsť peši, alebo si počkať na autobus. V automate na lístky si kupujem za 850 jenov lístok na vlak do centra mesta, v ktorom je zahrnutá tarifa aj na autobus k stanici metra, na ktorý práve nastupujem. Zisťujem, že ak človek nie je ovešaný lodnými kuframi, môže pokojne ten kúsok cesty k stanici uraziť aj po vlastných. Pokochá sa tak miestnou prímorskou scenériou pravého japonského malomesta a k tomu ešte ušetrí za autobus 180 jenov. Nie veľa, ale dosť na jednu plechovku oroseného piva. Asi o dvadsať minút a deväť zastávok pohodovej jazdy už vystupujem na hlavnej stanici. V hoteli nechávam kufor a vyrážam vábený siluetou majestátneho hradu nad mestom na svoju prvú potulku. Slnko už vystúpilo po modrej klenbe na samý strop, šliapem do strmého kopca a od horúčavy si rozopínam vetrovku. Na hrad vedú tri cesty, ja volím tú po vlastných a nástupište na lanovku míňam s opovrhnutím. Obyvatelia Matsuyami môžu byť právom hrdí na svoj hrad, je to hlavné turistické lákadlo, veľké hradné nádvorie sa len tak hemží turistami. Niektorí si fotia panoramatický výhľad na mesto, iní posedávajú pod slnečníkmi a vychutnávajú si pomarančový džús, ktorým je tento kraj preslávený.
Lístok na hrad stojí 520 jenov, na parapete pri okienku na lístky je miesto so skrinkou na pečiatku s kresbou miestneho hradu, pred ktorou sa tvorí rad. Japonci milujú pečiatky, rovnako ako ja, a tak netrpezlivo klopkám nohou, kým sa konečne aj ja dostanem na rad. Šťastný ako malý prváčik, ofukujúc atramentový otlačok v denníku, vstupujem za múry pevnosti. Biele steny hradu mi pripomenú o trošku slávnejší hrad v Hemidži, no miestny je o niečo menší, avšak to mu v ničom neuberá na šarme. Interiér je pôvodný, a tak sa človek musí pred vstupom vyzuť. Ťažké drevené dosky na podlahe vŕzgajú pod mojimi krokmi. Kým človek vystúpi na najvyššie poschodie, dá to zabrať. Schody sú úzke a stúpa sa hore v ostrom uhle, a akoby to nestačilo, priechod je užší a tak sa človek musí poriadne zohnúť. Aj napriek tomu, že sa nejedná o ľahký výstup, páriku dôchodcov za mnou, zdá sa, robí menšie ťažkosti ako mne. Útroby hradu sú plné historických exponátov z bohatých dejín hradu, no ja im venujem len letmý pohľad. Celý deň som nič nejedol a výstup ma poriadne vyšťavil. Schádzam z hradu opačnou stranou ako som prišiel, no od hladu už ani nevidím. Mám šťastie, aj napriek tomu, že väčšina reštaurácií je dnes zatvorená, sadám si k stolu pri okne v malej reštaurácii, kde ponúkajúcu miestnu špecialitu Nabeyaki udon. Posilnený energiou (či kalóriami) z výdatného pokrmu sa rozhodnem preskúmať múzeum Saka no Ue no Kumo, ktoré leží pod hradným vrchom a tak vyrážam pešky. Modernú budovu zasvätenú slávnej novele Saka no Ue no Kumo (Clouds above the Hill v anglickom preklade) od miestneho rodáka, spisovateľa Ryōtarō Shiba, navrhol architekt Tadao Ando. Len pár krokov od múzea stojí Bansuisō, vila, postavená v roku 1922 vo francúzskom neorenesančnom slohu. Aj keď úprimne, pútnika z Európy v meste pomarančov nadchnú viac iné pamätihodnosti ako neorenesančná budova.
No už sa zvečerieva a treba si niečo odložiť aj na ďalšie dni a tak sa vraciam do hotela. Cestou si kúpim v stánku vrecúško miestnej odrody mandarínok, ktorým sa tu nehovorí inak ako mikan. Miestna produkcia mikanov je druhá najväčšia v krajine zapadajúceho slnka, len vo veľmi tesnom závese za prefektúrou Wakayama. Nikoho preto neprekvapí, že obyvatelia Matsuyami si za maskota mesta zvolili postavičku Mikyan, akéhosi tvorčeka, skríženého s mandarínkou a medvedíkom. S jeho milou tváričkou sa môžete stretnúť doslova na každom kroku, či už v obchodoch so suvenírmi, verejných oznamoch, až po poštovné schránky. Sám neodolám a kupujem si jeho plyšové stelesnenie v jednom z obchodíkov pri ceste.
K svetoznámym presláveným verejným termálnym kúpeľom, jedným z najstarších v krajine, Dōgo onsen sa vydávam na druhý deň zavčasu. Na moje prekvapenie sa nachádzajú asi tri kilometre von z centra a tak nasadnem na jednu z historických električiek, stojí síce na každom rohu a trmáca sa možno len o pár kilometrov rýchlejšie než bicykel, ale čo tam potom, aspoň mám vyhliadkovú jazdu mesta za pár jenov. Môj cieľ sa nachádza na konečnej električky. Ide o veľmi rušnú štvrť, skladajúcu sa z mnohých reštaurácií, obchodíkov a turistických atrakcií, ktoré okupujú uličky a nákupné zastrešené pasáže okolo najhlavnejšej pamiatky mesta, historickej budovy kúpeľov Dōgo onsen. Žiaľ, počas mojej návštevy je značná časť budovy pod rekonštrukciou a tak som ukrátený o pohľad na ikonické frontálne priečelie. No i tak neľutujem, že som sa vydal do týchto končín mesta. V pešom dosahu sa nachádza drvivá väčšina najzaujímavejších pamiatok tohto kraja.
Stúpam po schodoch s neopracovaných balvanov k svätyni Isaniwa. Ľudia tu stoja vo fronte na novoročné požehnanie a tak si musím počkať asi dvadsať minút, kým sa mi podarí dostať dnu. Prechádzam sa kolonádou, ktorá obkolesuje stred hlavného chrámu, zdobenú nástennými maľbami. Náladu mi pokazí len rozhodujúci gól Kanady proti našej dvadsiatke na Majstrovstvách sveta v hokeji. Nervózne strčím telefón do vrecka bundy a vydám sa k chrámu Ishiteji. Po celom dni v ľudskom dave mi dobre padne, že humbug rušnej štvrte nechávam za sebou. Okolo mňa sa rozprestiera bambusový les, za chvíľu na vrchole hory pod miestnym cintorínom zazriem masívnu sochu budhistického mnícha Kukai. To už viem, že komplex chrámu Ishiteji je blízko. Vzduch je presiaknutý pachom obradného ohniska, davy ľudí prišli vykonať novoročnú očistu, éterom poletujú drobné častice rozdúchanej pahreby. Skutočne magické miesto.
Síce už ma nohy ledva nesú, no kráčam ako omámený ďalej, v túžbe nakuknúť za každý roh v záhrade či zákutí chrámu. Na konci dňa sa ledva dovlečiem do hotela a zaspím ihneď, akoby ma do vody hodili. Nasledujúce dni venujem potulkám po meste a navštívim miestne trhy a ochutnám miestnu kuchyňu. Predposledný deň ma zaveje až na druhý koniec mesta, k štadiónu miestneho bejzbalového tímu, ako inak, nesie meno po miestnej odrodene mandarínok, Mandarínski piráti. Jednou z ďalších výhod najväčšieho mesta prefektúry Ehime je paradoxne aj to, že je mimo hlavného turistického ťahu a tak ceny tovaru a služieb sú o niečo nižšie, ako napríklad v Kjóte či Osake. Milovníkov mačiek zas poteší, že k preslávenému mačaciemu ostrovu Ao je to len dve a pol hodiny cesty. Mesto Matsuyama môžeme právom považovať za vstupnú bránu na ostrov Šikoku. Po výdatných piatich dňoch v teréne, mesto nakoniec s ťažkým srdcom opúšťam, hoci by ešte jeden deň navyše padol vhod. V nasledujúcich mesiacoch ma zaveje do rôznych kútov Japonska, no pre slnečnú novoročnú Matsuyamu mám v mojom cestovateľskom srdci špeciálne miesto, možno práve pre jej nefalšovanú ospalú malomestskú atmosféru, ako vystrihnutú z Japonského anime. Matsuyama ....matane!
