Do Nagana som sa vydal lokálnym vlakom zo západného pobrežia (Joetsu), a ako vláčik pomaly stúpal čoraz vyššie a vyššie do briežku, menil sa aj čoraz znateľnejšie ráz krajiny. Planinu a polia vystriedali listnaté lesy a kopce, až sa mi nechcelo veriť, že ešte len pred vyše hodinou som cítil na tvári morský vánok. Ak by ste sa do Nagana vydali z opačnej strany Japonska, cesta dlhá 180 km vám zaberie len hodinu a pol, najmä vďaka tomu, že z Tokia sem premáva Šinkansen Hokuriku. Aj keď sa bežne odporúča pre zahraničných turistov ako jedno-dvojdenný výlet z hlavného mesta skôr Nikkó či Jokohama, práve pre dobré vlakové prepojenie a nespočet turistických lákadiel je Nagano tiež skvelou alternatívou. Hneď ako vystúpim z vlaku na hlavnej stanici v Nagane zisťujem, že nie som jediný kto takto zmýšľa, všade okolo mňa sa to len tak hemží bielymi tvárami a dokonca začujem v kakofónii zvukov aj češtinu. V hlavnej hale stanice prechádzam popod logom zimných olympijských hier, ktoré sa tu konali v roku 1998, hlúčik turistov sa práve pred ním chystá zvečniť. Ktovie, možno sú to práve tí českí turisti, veď čo by aj nie, ich hokejisti tu vybojovali Olympijské zlato a Nagano je u nich doma pojem. No ja na hokej teraz nemám ani pomyslenie, ponáhľam sa do hotela zložiť kufor a hneď nato utekám nazad na stanicu.
Na Nagano mám len štyri noci a aj keď sa to môže zdať ako dostatok času, háčik je v tom, že väčšina najzaujímavejších atrakcií tohto regiónu sa nachádza mimo mesta. Apropo, presne tak, ak plánujete cestu sem, nesmiete zabúdať, že Nagano treba vnímať viac ako región než ako mesto samotné a práve pre neustále presuny vlakom či autobusmi nie je možné všetko odbiť za deň-dva. Ja som práve na potulkách naprieč Japonskom niekoľko týždňov, ale len v samotnom regióne Nagana sa skrýva vyše tretina miest, ktoré som hrubou fixkou vyznačil v mojom cestovnom itinerári ako „must go.“ Paradoxne, hneď prvý deň v regióne jabĺk a prírodných krás sa vydávam na potulky za umením. Veď predsa, kto by to bol povedal, že práve tu medzi kopcami listnatých stromov, hýriacimi všetkými farbami neskorej jesene, nájdu milovníci Hokusaia (japonský maliar, drevorytec a ukiyo-e umelec z obdobia Edo), jedny z jeho najvýznamnejších diel. Po asi pol hodine cesty lokálnym vlakom vystupujem na stanici Obuse, a odtiaľ už ani nemusím viac pozerať do mapy, stačí nasledovať davy turistov, ktoré prúdia smerom k Hokusai Museum. Napriek tomu, že je koniec októbra, je krásny slnečný deň, a tak si prehadzujem zimnú bundu cez rameno a vyhŕňam rukávy na košeli. Predmestie Nagana je malebné, krámky s ľudovým remeslom či čačkami lemujú cestu k múzeu. Miestny kraj je známy najmä jablkovými sadmi, a tak jabĺčka či pochúťky z nich sú jedny z najžiadanejších suvenírov pre každého, kto sem zavíta. Teda jabĺčka, a samozrejme cetky, ktoré zdobia umelecké diela majstra Hokusaia, čím viac sa blížim k múzeu zasväteného jeho tvorbe, tým viac stánkov s takýmto sortimentom pribúda.
V stálej expozícii múzea, otvoreného v roku 1976, nájdete obrazy, knihy s drevotlačou, či dva festivalové vozy (Higashimachi a Kanmachi), na dekorácii ktorých sa podieľal aj samotný Hokusai. Umelec navštívil Obuse ako 85 ročný a maľbou obrazov draka a fénixa na strope Higashimachi, festivalového voza, strávil pol roka. Keď sa konečne vymotám z útrob múzea na slnkom zaliate ulice, spomeniem si, že som ešte nič za celý deň nejedol a tak vojdem do prvej rámenovne (TAKESAN rámen Obuse), ktorá mi príde do cesty. Objednám si netradične vegánsky rámen (980 jenov), no za bôčikom mi srdce neplače. V taký teplý deň sa lepšie kráča s ľahším žalúdkom. Ako tak vdychujem omamnú vôňu sójovej pasty, napadne mi, že možno na tom mieste, kde práve sedím, si vychutnával misku rámenu aj samotný Hokusai. Veď predsa len, v týchto končinách strávil šesť mesiacov a pri maľbe rýchlo človeku vyhladne. Posilnený silou sójových bôbov sa vydávam ďalej po stopách tohto veľkého umelca, no tento raz peši. Ako tak kráčam cestou popri záhradách, kde práve rady jabloní čakajú na zber, nemôžem sa ubrániť úškrnu. Červené jablčiská ďaleko väčšie ako mužská päsť sa jagajú v slnečných lúčoch hneď na dosah ruky od chodníka po ktorom kráčam. Nie sú tu ploty a keď už áno, tak ledva po úroveň pása, no zdá sa, že ani na jednom konáriku nie je ani o jablko menej ako na susednom. Ech, na Slovensku by jabĺčka asi dlho nevydržali, keby sa takto vábne pretŕčali, jednoducho iná krajina, iný mrav.
No to už pod kopcami odetými do žlto-červeno-zelených farieb vykúka ikonická strecha chrámu, kam smerujem. Plný vzrušenia pridám do kroku. Vskutku, ak má Michelangelo Sixtínsku kaplnku, tak Hokusai má chrám Gansho-in. Na strop siene tohto chrámu, na 12 drevených panelov z cyprusu, umelec zvečnil obraz fénixa. Na toto majstrovské dielo použil pigmenty dovezené najmä z Číny, pretože tieto farby sú stále jasné a svieže bez potreby opätovného farbenia. Žiaľ, päť a pol metrový Fénix je jedno z jeho posledných veľkých diel; po dokončení sa umelec vracia do Eda a nasledujúci rok zomiera. Vstupné do chrámu je 500 jenov a v cene je aj krátky výklad od sprievodcu v anglickom jazyku, teda ak si naň pár minút počkáte. Musím sa priznať, že z toľkého zízania do stropu ma už aj rozbolel krk, a tak sa voľky nevoľky vydávam na cestu nazad do mesta. Ako kráčam na dva kilometre vzdialenú stanicu, v mysli sa mi vybaví spomienka na návštevu The Sumida Hokusai Museum v Tokiu, ktorú som absolvoval pred pár týždňami. Toto múzeum, zasvätené rovnako Hukusaiovi, zanechalo vo mne isté rozčarovanie. Väčšina exponátov zo stálej expozície sú len repliky, a tak môj hlad po odkaze Hokusaia akosi mľaskol naprázdno. No dnes, konečne pod krídlami fénixa, sa mi dostalo zadosťučinenia. No ledva si sadnem do vlaku a už sa mi akosi na hotel nechce. Reku, ešte možno hodinu je svetlo a program na nasledujúce dni mám nabitý, a tak vystupujem z vlaku na stanici Zenkōjishita, odkiaľ je to už len kus cesty pešo k legendárnemu chrámu Zenkōji. Budhistický chrám bol postavený v siedmom storočí a celé centrum mesta sa rodilo postupom času práve okolo jeho komplexu a je to i do dnešných dní badateľné. Snáď mi miestni odpustia, ale vskutku, mesto Nagano by sa dalo v skratke opísať len ako chrám Zenkōji, a hlavná ulica, ktorá ako os vedie naprieč celým mestom k jeho bránam. Za múrmi chrámu je uchovávaná údajne prvá socha Budhu, ktorá bola kedy privezená do Japonska. Aj keď, žiaľ, originál sochy nie je vystavený pre verejnosť, každý šiesty rok počas obradu Gokaicho, môžu návštevníci obdivovať jej kópiu zo 14. storočia. Najbližšia príležitosť vidieť ju sa očakáva v roku 2028, takže žiadna panika, stíhate.
Na ďalší deň vstávam plný elánu splniť si ďalší Japonský cestovateľský sen a to uzrieť hrad Matsumoto. Na hlavnej vlakovej stanici rýchlo zhltnem miestnu kulinársku špecialitu Oyaki. Ide o knedlík vyrobený z pohánkovej múky, ktorá sa zamiesi do kysnutého cesta a možno ho plniť rôznymi ingredienciami, ako mäso, zelenina, ryby, až po sladké plnky. Ja volím jednu cibuľovú a jednu hríbovú (250, respektíve 270 jenov za kus). Pre Slováčisko sú to známe chute a hneď ľutujem, že som si nekúpil aspoň o jeden navyše, a tak sa zaprisahám, že sa tu zastavím aj cestou späť. To už mierim na nástupište, kde na mňa čaká lokálny vlak, do Matsumota ma odvezie za 1170 jenov (jednosmerne). Trinásť zastávok až tam urazí pod hodinu a dvadsať minút, je to slušná štreka, ale už samotná cesta vlakom naprieč naganským regiónom stojí zato. Vlak sa škriabe po úbočiach kopcov ako lenivý had a čoskoro sa pod nami rozprestiera mesto Nagano aj s celou nížinou, jagajúce sa v poludňajších lúčoch ako výjav z dobovej drevorezby z obdobia Edó. Jednotlivé zastávky míňame pomaly, ale tých pár turistov, ktorí sú premiešaní s miestnymi, cestujúcimi do práce či do školy, len lieta s foťákmi z jednej strany vozňa na druhú. Hlavne dychberúca panoráma pohoria Hida, ktorého štíty siahajú aj do výšky nad tritisíc metrov, nás sprevádza väčšinu cesty. Z hlavnej stanice v Matsumoto sa vydávam k hradu peši, ba čo peši, priam utekám, veď už som tak blízko, aby som zazrel bájny to hrad Matsumoto, jeden z mála pôvodných hradov, ktoré prežili naprieč storočiami turbulentných dejín Japonska, plných vojen, požiarov, či prírodných katastrôf. Žiaľ, idem viac inštinktívne ako podľa navigácie, na čo doplácam a asi po štvrť hodine zisťujem, že som zablúdil. Ocitám sa v susedstve svätyne Yohashira-jinja a nákupnej uličky Nawate, lemovanej stánkami s miestnym umeleckým remeslom, street-foodom a suvenírmi, ktorým dominuje žabka, maskot mesta. Všetko je to krásne, ale ja mám pred očami len hrad, a tak odbíjam obchodníkov, ktorí ma vábia k ich stánkom len letmým úsmevom a pridávam do kroku. Už po pár minútach zazriem nad strechami budov kúsok veže hradu, prebehnem cez cestu, zahnem za roh a už ho mám celý ako na dlani, neviem sa vynadívať.
Areál hradu zo šestnásteho storočia síce nie je taký rozsiahly ako napríklad hradby a záhrady hradu Himedži, no tým, že sedí akoby v strede jazierka, jeho silueta sa odráža na jemne sčerenej hladine a to mu dáva veľkú fotogenickosť. Ba sem-tam, keď na chvíľu utíchne vánok, hladina je rovná ako zrkadlo a z jedného hradu sú razom dva. Do jeho útrob vás pustia za 700 jenov a pripravte sa, že vyliezť na najvyššie poschodie po strmých schodoch dá zabrať, ja sám si poriadne tresnem hlavu o nízky strop, jednoducho pre takých „dlháňov“ ako som ja (178cm), hrad nebol postavený. Šieste, najvyššie poschodie hradu, kam vedú schodíky, o rozlohe 16 rohoží tatami, siaha 22 metrov nad zemou a počas nebezpečenstva malo slúžiť ako útočisko pre lorda (daimyoh). Dnes je z neho krásny výhľad na všetky svetové strany. Dodávam, že celý interiér hradu je pôvodný na rozdiel napríklad od iných hradov v Japonsku, ktoré sú buď repliky, alebo sú pôvodné, no žiaľ, zvnútra prestavané ako moderné stavby. Ešte dlho potom, ako vyjdem z hradu, ktorému naprieč stáročiami vládlo 6 rôznych klanov (23 generácií), sa prejdem popri rybníku. Na hladine sa lenivo kolíšu kačky a v tieni vŕb, skláňajúcich sa k hladine, sa mihotajú žlto-oranžové kapry. Ani neviem ako a už slnko zapadá za vršky, veľa času mi tak na potulky mestom nezostáva, a tak sa rozhodnem navštíviť ešte aspoň Matsumoto City Museum of Art. Už len samotné priečelie budovy, posypané červenými bodkami, jasne odkazuje na slávnu rodáčku z tohto mesta. Yayoi Kusama je pojem nielen v súčasnom japonskom umení ale i za jeho hranicami a tak sa len znova raz potvrdzuje, že kraj Nagano nie je len o zimných športoch či bohatej histórii, ale aj o umení a to dokonca súčasnom. Stačí si kúpiť lístok za 410 jenov a vstúpiť do sveta bodiek, umeleckých experimentov či abstrakcie a kto vie, možno ani nie za pár okamihov vám už ani nenapadne, že ste sem prišli z hradu zo šestnásteho storočia.
A ako sa hovorí, to najlepšie na samý koniec; prvý novembrový deň sa vydávam na miesto, ktoré túžim navštíviť, odkedy som o ňom prvýkrát čítal na stránkach cestovateľských časopisov, park Jigokudani Yaen Koen (Jigokudani v preklade: Pekelné údolie). Ak vám to nič nehovorí, je to preto, že väčšina cestovateľov počuje skôr na anglický ekvivalent názvu Wild snow monkey park. Áno, presne tak, to je to miesto, kde sa japonské makaky rochnia v termálnych prameňoch na pozadí zasneženého národného parku Shiga Kogen. Dostať sa tam môžete viacerými spôsobmi, no ja volím vždy čo najmenej prestupov a tak nasadám na Express bus Shiga Kogen (pozor, chodí riedko a inak počas a mimo turistickej sezóny), ktorý vyráža z parkoviska za hlavnou vlakovou stanicou v Nagane. Lístok je síce trošku mastnejší, no za 1800 jenov a 40 minút vás autobus vyhodí tak blízko od Jigokudani, ako sa to na štyroch kolesách len dá, odtiaľ je to asi ešte pol hodinu lesom do údolia rieky Yokoyu, nad ktorým sa nachádza cieľ vašej cesty. Vstup do areálu Wild snow monkey park je na dospelú osobu 800 jenov a pre neplnoletých rovná polovica. Makaky sa voľne pohybujú hore-dole po údolí, vyvádzajú, naháňajú sa a či len apaticky posedávajú v areáli, a turistov si pramálo všímajú. Je to možno preto, že je prísne zakázané opice kŕmiť či na ne siahať, a tak akoby sa makaky naučili ľudí ignorovať, aj keď dotieraví fotoamatéri z celého sveta ich prenasledujú doslova na každom kroku. Aj keď vidieť pár opíc oddychovať v termálnych kadiach stojí za to, akosi sa neviem zbaviť pocitu sklamania. Cítim sa viac v zoo než v prirodzenom habitate, turistov je tu snáď viac ako opíc, a vyfotiť si len pár snímkov bez toho, aby sa vám do záberu nestrčil dáky turista, chce kumšt a trpezlivosť. Ktovie, možno keď je údolie pod snehovou perinou, génius loci je úplne iný, no takto po slabej polhodinke vyrážam na cestu naspäť. Keď už idem dole kopcom, cesta ľahšie ubieha a tak sa rozhodnem, že zájdem peši až do kúpeľného mestečka Yudanaka a odtiaľ sa zveziem vlakom do Nagana. Historické mestá Yudanaka Onsen a Shibu Onsen, sú domovom mnohých penziónov s horúcimi prameňmi a verejných kúpeľov. Hovorí sa, že miestne pramene navštevovali aj samuraji počas vojnových období, aby sa zotavili zo zranení a načerpali nové sily. Priznám sa, že mestečká sú tak pitoreskné a ich úzke uličky tak fotogenické, že si sám gratulujem, že som sa rozhodol nejsť autobusom. Na stanici Yudanaka, rovno pred nosom mi ujde vlak, no vôbec ma to nehnevá, práve naopak, mám aspoň chvíľu času preskúmať zaujímavé okolie stanice. V historickej časti stanice objavujem malé múzeum japonských bábik a hneď v malom parčíku naproti ashiyu, termálne kúpele na chodidlá. Stačí si len sadnúť na lavičku, pod ktorou je plytký bazén, do ktorého vyviera termálna voda, vyzuť sa a dopriať nohám blahodárny kúpeľ po celom dni chodenia. Ach, napadne mi, bodaj by sme aj my mali jednu takú ashiyu na konečnej električiek na sídlisku v Bratislave!
Na potulkách regiónom Nagana, „japonským Švajčiarskom,“ si každý nájde niečo. Ľuďom, ktorí môžu nazývať miestne údolia a kopce domovom, je vskutku čo závidieť, Nagano je pozemský raj v srdci Japonska.
さようなら、長野!
