Čím viac som sa približoval k mestu Hirošima, tým viac sa ma zmocňovala akási zmes vzrušenia a nervozity. Tupo sledujúc znaky kandží na elektronickom displeji, vracal som sa v myšlienkach do minulosti. Hirošima, nechcelo sa mi uveriť, že už o pár minút spočinie moja noha na pôde mesta, ktoré v štyridsiatom piatom spálil výbuch atómovej bomby. Spomienky ma zanesú do školských lavíc, ako sme sa ako malí šráci po hodine dejepisu zhŕkli okolo katedry učiteľa a vášnivo diskutovali o desivých udalostiach, ktoré sa udiali 6. augusta 1945 v meste, kam práve smerujem. Myšlienky svištia mojou hlavou ako stĺpy elektrického vedenia za oknami šinkansenu, zavejú ma možno o desať rokov neskôr, ako si kupujem lístok v kine Nostalgia na film Hirošima, moja láska. Dodnes si pamätám na ten čudný pocit, ako vychádzam z tmavej sály kina na slnkom zaliate námestie. Komu by napadlo, že o ďalších dvadsať rokov sa ocitnem vo vlaku, smerujúcom do mesta, ktorého meno je vpísané do každej učebnice svetových dejín. Osud má s nami občas zvláštne plány, možno i istý zmysel pre dramatickosť. Ktovie, čo tam čaká na mňa. Možno tam stretnem lásku svojho života ako v tom filme, a ak nie to, aspoň niečo, čo mi navždy zmení život. Z filozofovania ma vytrhne oznam v japončine z reproduktorov, ženský hlas oznamuje, že čochvíľa dorazíme do Hirošimy. Obliekam si bundu a zaraďujem sa do radu v chodbičke pred dverami. Je slnečné poobedie, vhupnem do kakofónie zvukov na stanici Hirošima. Ľudia sa valia z vlaku a šinú sa ako zoradení vojaci po vyznačených trasách k najbližším eskalátorom. Len ja so svojím kufrom a batohom zavadziam, vrážajú do mňa, a tak sa postavím stranou od toku valiacich sa tiel a kufrov. Nie, toto nie je film, nečaká ma tu žiadna japonská krásavica, ba ani limuzína, posledných pár kilometrov mi musí postačiť ako dopravný prostriedok stará dobrá električka. Obyvatelia Hirošimy nedajú na miestne električky dopustiť, kdesi som čítal, že už tri dni potom, ako atómová bomba zrovnala so zemou skoro celé mesto, sa vrátili do služby. Dokonca aj dnes sú hlavným dopravným prostriedkom verejnej dopravy mesta. Je to najmä z toho dôvodu, že mestom Hirošima preteká viacero vodných tokov, a tak výstavba metra by tu bola neskutočné drahá a zdĺhavá. No o pár dní prídem nato, že metro tu vlastne ani veľmi nechýba, na rozdiel od väčších japonských miest ako je Tokio, Osaka či Kjóto, tu sa dokážete skoro všade dostať pešky.
Skutočne za nasledujúcich päťdesiatdva dní, ktoré strávim v tomto meste, použijem električku či autobus toľkokrát, že by som to spočítal na prstoch oboch rúk. Žiaľ, prvá skúsenosť s električkou nedopadne dobre, rozrušený návalom protichodných pocitov nastúpim do nesprávnej električky, a tak vystupujem dobré dva kilometre ďalej od adresy, kde na mňa už čaká podnájom. Z obáv, že znova nasadnem na zlý spoj, sa rozhodnem, že zvyšok cesty urazím peši. Skontrolujem ešte raz cestu na navigácii, potiahnem kĺzajúci sa remeň ruksaku, ktorý sa mi zarezáva do pleca a vyrazím na cestu, ťahajúc za sebou kufor na vyheganých kolieskach. Prechádzam po jednom z mnohých mostov, ktoré ako riedke stehy motúza zošívajú protiľahlé brehy riek, ktoré párajú mesto všetkými smermi. Napadne mi, že ak by sa nestali tragické udalosti toho osudného skorého rána 6. augusta 1945, Hirošima by sa možno nazývala mestom mostov. Posledný kilometer svojej cesty prechádzam Bulvárom mieru (平和大通り). Tesne po výbuchu atómovej bomby sa odborníci domnievali, že stromy v meste neporastú možno aj najbližších sto rokov. No v 60. rokoch minulého storočia prebehla v Hirošime akcia na výsadbu stromov. Mestu bolo na obnovu darovaných desaťtisíce stromov z celého Japonska, a veľká časť z nich bola vysadená práve na Bulvári mieru, ktorý lemuje jeden z hlavných ťahov mesta. Na svojom konci bulvár vyúsťuje pri Mierovom múzeu Hirošimy.
Ťažko uveriť, že ani nie pred sedemdesiatimi ôsmimi rokmi sa na tomto mieste, plnom mestskej zelene, rozprestierala len mesačná krajina. Doslova na každom kroku sa tu človek stretáva s pomníkmi minulosti. Sú nenápadné a tiché, ako torzo obhoreného stromu, ktoré pokope drží len akási kostra z pozváraných drôtov, okolo ktorej práve za zvuku škrípajúcich koliesok kufra prechádzam, až po tie z betónu a kovu, sochy či pomníky, roztrúsené po meste, vztýčené človekom. Na každom jednom z nich sú zavesené trsy poskladaných vtákov origami z farebného papiera. Je to odkaz dievčaťa Sadako, ktoré poskladalo 1000 takýchto vtáčikov vo viere, že sa uzdraví z následkov ožiarenia. Posvätný vták Japonska, žeriav, sa dožíva 100 rokov, no napriek tomu, že sa dievčaťu jeho želanie nenaplnilo, skladanie žeriavov je dodnes symbolom nádeje. Sadako má nakoniec v parku mieru sochu a tak jej odkaz žije ďalej. Človeku sa až zažiada povedať, že mesto Hirošima je celé jeden živý a dýchajúci pamätník, ktorý má ľuďom naveky pripomínať, čo za desy sa môžu stať, ak ľudstvo jedného dňa zabudne. Niet preto divu, že už o pár mesiacov sa tu majú stretnúť pohlavári štátov G7. Pre konflikt, zúriaci na Ukrajine, odkaz tohto mesta nebol v tomto storočí nikdy aktuálnejší.
Izbu som si prenajal u pani Tomoe. Je to čiperná sedemdesiatnička, ktorá má čierny pás v karate. Ako každý obyvateľ tohto mesta, aj ona stratila pri zvrhnutí atómovej bomby na mesto časť svojej rodiny. S úsmevom ma víta pri dverách a ukazuje mi moju izbu. Je skromná, voľné miesto je len v uličke medzi skriňou a posteľou, akurát na otvorený kufor, ale je tu všetko, čo potrebujem. Hneď prvé, čo musím urobiť, je skočiť do práčovne. Potom, ako ma pani domu lámanou angličtinou poinštruuje, ako sa dostanem k najbližšej práčovni, vyrážam tam v poslednom čistom tričku na sebe, s vrecom plným špinavého šatstva. Už sa síce zotmelo, ale na november je priam až letný večer a tak mám len krátke rukávy. Po asi desiatich minútach lúštenia návodu na práčke v znakoch kandži, nahádžem do škárky deväťsto jenov v minciach. Sadám si s hlasným výdychom na lavičku k práčke a pozorujem, ako sa bubon napúšťa vodou. Na displeji pri škárke na mince sa rozsvieti čas, necelých tridsať minút, kým prejde celý cyklus, príliš dlhá doba na zízanie do bubna a tak sa rozhodnem, že aj keď som to neplánoval, vyrazím na malú prechádzku. Zrolujem igelitové vrecko pod pazuchu a intuitívne sa pomalými krokmi vyberiem smerom za ruchom a šumom mesta na hlavnú ulicu. Pol hodina je dlhá doba, nohy ma vedú smerom cez most na druhú stranu rieky k Mierovému múzeu Hirošimy. Zabočím doprava a kráčam po promenáde popri rieke. Vzduchom sa nesie akási japonská melódia, najprv ledva znateľne, no postupne silnie. Zastavím a pátram po jej pôvode. Kúsok opodiaľ zbadám hlúčik ľudí, tesniacich sa pred akýmsi stromom. Celkom isto melódia vychádza odtiaľ, rozhodnem sa to preskúmať, veď času mám nazvyš. Počkám, kým sa hlúčik turistov rozpŕchne a podídem pred kovovú tabuľku, ktorú niekto osadil pred strom. Píše sa na nej, že strom, pred ktorým stojím, bol vystavený lúčom A bomby len 1300 metrov od epicentra výbuchu. Polovica stromu smerom od explózie vyhorela do tla. Strom prežil a v roku 1973 bol presadený sem, k Mierovému múzeu mesta. Skutočný symbol nezlomnosti a nádeje mesta Hirošima. Už-už sa chystám na odchod, no vtom mi do oka padne akési červené tlačidlo pri tabuľke a ja neodolám nutkaniu stlačiť ho.
Zvukom sa rozozneje melancholická melódia piesne Aogiri no Uta. Nesie sa neskorým večerom Hirošimy a dodáva miestu ešte silnejší génius loci. Premožený návalom emócií si to radšej šiniem preč od stromu, ktorý prežil neprežiteľné, no i keď urazím kus cesty, plačlivá melódia ma prenasleduje. Už ani neviem rozoznať, či je skutočná, alebo mi len ako nekonečná slučka uviazla kdesi v podvedomí. No to už zazriem za korunami stromov železnú konštrukciu zrúcaniny, nemôže byť pochýb, je to Atómový dóm. Pôvodne som sa plánoval vybrať k tejto ikonickej stavbe, ktorá je dokonca na zozname kultúrneho dedičstva UNESCO až zajtra, no nohy ma neposlúchajú, kráčam ako omámený, až kým nestojím zoči–voči vysvietenému skeletu stavby, ktorá ako jedna z mála konštrukcií v meste odolala výbuchu ničivej explózie toho osudného rána. Ťažko uveriť, že len kdesi 600 metrov nad týmto miestom explodovala atómová bomba, ktorá v jednom krátkom okamihu zrovnala so zemou trinásť kilometrov štvorcových husto obývaného centra mesta. Rovnako ťažko uveriť, že na mieste parku, na ktorého území práve stojím (Park mieru), stála rušná mestská štvrť Nakajima. Nezostalo po nej nič, teda ak nepočítam jednu z mála budov Rest House-u, v tej dobe slúžiacej ako obchod Taisho-ya, zámožnej obchodníckej rodiny, predávajúcej kimoná. Vďaka na tú dobu modernej betónovej konštrukcii explóziu sčasti ustála, žiaľ, nikto vnútri nemal šancu, len ako zázrakom prežil jeden jediný zamestnanec Eizo Nomura, ktorý sa vďaka hre osudu vybral práve tesne pred ničivou explóziou do podpivničeného suterénu budovy pre akési dokumenty. Keď sa pánovi Nomurovi podarilo dostať von tesne po výbuchu, asi sa mu naskytol veľmi podobný pohľad na zrúcaninu Atómového domu (v tej dobe slúžiacej ako Priemyslový palác mesta Hirošimy), ako mne teraz. To sa dozvedám z kovovej tabuľky, osadenej na brehu, na ktorom práve stojím, len kúsok od Rest House-u.
Len málokto vie, že tento novodobý symbol Hirošimy postavil český architekt Jan Letzel, no určite sa mu ani len vo sne neprisnilo, že budova, ktorú navrhol, sa stane po celom svete známa za tak temných okolností. No i jeho osud akoby prenasledovali temné tiene tejto tragédie, zomiera ako štyridsaťpäťročný v pražskom sanatóriu pre choromyseľných. Zvláštne, nikdy by mi ani nenapadlo, že budem stáť pred Atómovým dómom za takýchto okolností, teda že budem pod pazuchou držať zrolované plastové vrece na špinavú bielizeň. Rozpomeniem sa na bubon v práčovni, skontrolujem hodinky, zostáva mi len pár minút a tak sa vyberiem popri rieke naspäť. Nasledujúce týždne sa mi Park mieru stane častým cieľom prechádzok, či už na relaxáciu, alebo len si prevetrať hlavu po celodennej práci za počítačom. No Hirošima, to nie je len živý pomník jednej z najtemnejších epoch ľudstva, z popola sa zrodilo jedno moderné mesto, plné zábavných štvrtí, nákupných pasáží a miestnej kulinárie. Hneď na druhý deň ochutnávam miestnu špecialitu okonomiyaki. Ide o akúsi omeletu s rezancami, aj keď sa priznávam, že ja osobne dávam prednosť miske dobrého rámenu a toho sa dá užiť si v Hirošime dosť. Spomeniem ich len zopár, a to rámenovňu Gaba Kamiyacho či Ippudo. Pre milovníkov áut je tu zase múzeum automobilky Mazda, ktorá má v meste hlavnú centrálu. No pozor, na jednu z prehliadok so sprievodcom sa však musíte objednať v predstihu prostredníctvom internetovej stránky. No úplne mimo súdku, jedna z mojich najobľúbenejších kratochvíľ, ako si vyplniť čas, bola návšteva miestnej knižnice. Pustia vás tam aj bez preukazu, a na druhom poschodí nájdete kompletnú sadu grafickej novely Barefoot Gen, preloženú do všetkých svetových jazykov. Príbeh opisuje strasti detí, ktoré prišli počas výbuchu atómovej bomby o svojich blízkych či domovy, a ich následné ťažké osudy v povojnovom Japonsku.
Jedna z mojich najsilnejších spomienok na Hirošimu je práve tá, ako sedím zažratý do stránok tohto príbehu na druhom poschodí, pred sklenenou tabuľou s výhľadom na Hirošimský hrad. Samozrejme, jedná sa len o rekonštrukciu pôvodnej konštrukcie hradu, ktorú zmietla, ako skoro všetko historické v tomto meste, nárazová vlna ničivej explózie. Ale rozhodne za návštevu stojí, ako aj celý areál, ohraničený hradbami, s rekonštrukciou hradnej brány, a so svätyňou Gokoku. Hirošimský hrad sa tiež nazýva „Kaprí hrad,“ keďže oblasť, kde bol postavený, sa voľakedy nazývala aj Koi-no-ura (Pobrežie kaprov). Keď sme už pri tých kaproch, tak rovnako hirošimský bejzbalový tím nesie prezývku Kapry. Miestni sú na svojich Kaprov hrdí, niet divu, bejzbal je v Japonsku športom číslo jedna, a Kapry sú obávaným súperom.
Pre tých, čo na šport nepočujú, odporúčam navštíviť záhradu Shukkeien, čo by sa dalo preložiť ako „scvrknutá záhrada,“ ktorá vyjadruje myšlienku miniaturizácie mnohých scénických pohľadov, podľa tradície vzoru Xihu v Hangzhou v Číne. Počiatky záhrady siahajú už do roku 1620, no žiaľ, aj „scvrknutú záhradu“ postihol rovnaký osud ako väčšinu pamätihodností tohto mesta, strhla ju tlaková vlna atómovej explózie. Dnes už temnú históriu pripomína v tomto malom kúsku raja len nenápadná pamätná tabuľka v poraste zelene. Stojí na nej, že „Bezprostredne po bombardovaní sa sem uchýlilo veľké množstvo preživších, no zomreli skôr, ako im bola poskytnutá lekárska starostlivosť. Ich pozostatky boli uložené v záhrade.“ Často ma počas dlhých prechádzok hirošimskými zákutiami prepadá tá istá otázka, „Ako by asi vyzerala Hirošima, keby sa to, čo sa stalo 6. augusta roku 1945, nikdy nestalo?“ O tom môžeme dnes už len polemizovať, no celkom isto by to bola silná konkurencia i pre tie najturistickejšie miesta krajiny vychádzajúceho slnka.
No paradoxne, jedno z najväčších, ak nie vôbec najväčšie turistické lákadlo Hirošimy, sa nachádza asi 20 km od mesta. Ostrov Mijadžima je skutočne perla a povinná zastávka pre každého cestovateľa, ktorý položí nohu na japonskú pôdu. Môžete sa ta dostať dokonca rovno spred Atómového dómu na jednom z lodných tryskáčov, no ak chcete ušetriť asi polovicu nákladov na cestu tam, odporúčam radšej jazdu vlakom. Cesta zaberie síce o niečo viac času, ale aspoň sa môžete zastaviť cestou naspäť v múzeu Okonomiyaki, ktoré sa nachádza v ikonickej budove v tvare vajíčka. Ak by vám mijadžimské chrámy nestačili (ťažko si to predstaviť), a zdržíte sa v Hirošime dlhšie ako len dve-tri noci, odporúčam vám výlet do areálu budhistického chrámu Mitaki-dera.
Ja osobne som sa ta vybral, ako inak, pešky a to rovno z Parku mieru v jedno slnečné ráno. No pred cestou si nezabudnite zbaliť do batohu jeden-dva trojuholníky Onigiry a plechovku Sappora. Rozhodne už o hodinu či dva túto prezieravosť oceníte. Apropo, výlety! Hirošima má strategickú polohu na jednodňové výlety, osobne som vyrazil z miestnej autobusovej či železničnej stanice na výlet niekoľkokrát. Z tých, ktoré môžete zvládnuť poľahky za jedno popoludnie, spomeniem mimo Mijadžimy ešte most Kintai, Takehara, či návštevu zajačieho ostrova Okunoshima. Možno aj práve pre tieto výlety mi päťdesiatdva dní v Hirošime ubehlo ako voda. Síce životnú lásku som tam nenašiel, teda možno jednu predsa, nie je síce z mäsa a kostí, ale predsa, Hiroshima mon Amour...navždy.
