Priznám sa, že na začiatku som váhal, či na ostrov Ōkunoshima, nazývaný aj Zajačí ostrov, vôbec vážiť cestu. Celé sa mi to zdalo len ako dobre premyslený marketingový ťah, ako na nejaký zabudnutý ostrov prilákať turistov. Uťahoval som si z toho, že to je ako keby sme u nás na Žitnom ostrove vypustili kŕdeľ sliepok a nazvali ho Slepačí ostrov. A voilá, miestni obchodníci môžu trošku pumpnúť valuty z vreciek tupých západniarskych turistov. No nakoniec sa predsa len rozhodnem dať tomu šancu, ani nie tak pre zajace, ako kvôli mojej láske k ostrovom. Život na cestách ma naučil, že najlepšie veci sa vždy skrývajú na ostrove, a čím menší ostrov, tým lepšie. Preto jedno mrazivé, ale slnečné decembrové ráno, vyrážam na nástupisko pred hirošimskou hlavnou vlakovou stanicou, ktoré slúži aj ako zastávka pre mestské či medzimestské autobusy. Na Zajačí ostrov sa môžete dostať rôznymi spôsobmi, v závislosti od dennej hodiny a miesta z východiskového bodu, no aj v tomto prípade platí, že japonská verejná doprava je spoľahlivá, a vždy sa nájde nejaká možnosť, ako sa dostať z bodu A do bodu B bez toho, aby ste niekde uviazli na dlhšie ako na hodinu. Ja si vyberám cestu autobusom, jednosmerný lístok stojí len približne 1500 jenov (závisí to od toho, na ktorej zastávke nastúpite).
K ostrovu je to z Hirošimy niečo okolo 65 kilometrov pohodlnej jazdy. Autobus je spolovice prázdny, a ako sa neskôr ukáže, väčšina cestujúcich má rovnaký cieľ cesty ako ja. Potom už od zastávky autobusu do prístavu je to len pár minút pešky. Odporúčam kúpiť si niečo na zahryznutie a fľašu vody v potravinách hneď pri zastávke, keďže na ostrove by ste potraviny hľadali márne. Vyzbrojený dvoma onigiri a plechovkou Asahi vyrážam na poslednú fázu cesty do prístavu Tadanoumi. V budove, ktorá funguje ako kaviareň a obchod so suvenírmi (ako inak, so zajačou tématikou), si v obstarožnom automate kupujem spiatočný lístok v hodnote 720 jenov. Cestovný grafikon trajektu na ostrov sa môže líšiť podľa ročného obdobia. Počas zimných mesiacov chodí sporadickejšie, preto si dobre overte, kedy vyráža ten posledný, aby ste na ostrove neuviazli cez noc. V zásade platí, že intervaly medzi jednotlivými trajektami sú zhruba hodinu a ten posledný opúšťa Ōkunoshimu okolo siedmej večer. No i keby ste pri toľkom hladkaní ušiakov stratili pojem o čase, nebojte sa, spať pod stromom nebudete. Na ostrove operuje jeden-jediný hotel, síce trošku ošarpaný (ako väčšina civilnej infraštruktúry na ostrove), ale to mu aspoň dodáva na atmosfére. Samotná cesta trajektom trvá len čosi okolo štvrť hodiny. Obavy, že sa o selfíčko so zajacmi budete musieť pretláčať so skupinou čínskych turistov sa rozplynú hneď, ako zakotvíme pri móle na ostrove. Zajace sú na prítomnosť turistov zvyknuté, preto sa pred ľuďmi neskrývajú, práve naopak, namieria si to rovno k nám, postavia sa na zadné labky a čakajú na maškrtu. Pár ušiakov, ktorí urobili tú osudovú chybu, že si vyberú mňa a nie anglický párik za mnou, udivene na mňa gáni sklenenými očami. Akoby si medzi sebou šuškali, „čo je to za trkvasa, čo si to sem namieri bez čo i len jediného listu hlávkového šalátu?“
Žiaľ, až na spiatočnej ceste si všimnem, že v prístave na pevnine, len kúsok opodiaľ terminálu, stojí obchodík, predávajúci zeleninu pre zajace. No teraz už darmo, v očiach zajacov som skúpy privandrovalec, a tak keď im dôjde, že u mňa sa odmeny za roztomilosť nedočkajú, namieria si to za čínskou rodinkou s plnou taškou zeleniny. Je krásny slnečný deň a tak sa rozhodnem uskutočniť hneď to, na čo som sa tešil najviac, poriadnu túru. Zamierim k siluete majáku kúsok od prístavu, no samozrejme, už po pár krokoch si to ku mne šinie pár ďalších zajacov, ku ktorým sa ešte nedoniesol chýr o skúpom Slovákovi. Pridám do kroku a pri výstupe po drevených schodíkoch smerom hlbšie do buša sa ich konečne strasiem. Ōkunoshima je malý ostrov, jeho obvod má len čosi vyše 4 kilometre, našťastie pre mňa, celý jeho obvod lemuje cesta s dych vyrážajúcou scenériou vnútrozemského japonského mora, posiateho ostrovmi. Pre každého, komu by sa málilo trasy okolo ostrova, je tu ešte stále možnosť preskúmať jeden z mnohých chodníčkov, vedúcich do vnútrozemia ostrova. Ja sa rozhodnem preskúmať tiež jednu takú cestičku, vedúcu na briežok, v nádeji, že budem odmenený za spálené kalórie ešte úchvatnejším panoramatickým výhľadom. Na moje prekvapenie zisťujem, že na vrchole sa nachádzajú pozostatky po delostreleckej batérii, ktorá slúžila ako jedna z mnohých v sústave pomerne rozsiahleho opevnenia ostrova.
Ako kráčam ďalej, zisťujem, že po ostrove je rozosiatych viacero ruín, ktoré ako tiché pamätníky vojenskej prítomnosti rozprávajú o temnej histórii tohto malebného ostrova. Rovnako ako väčšina návštevníkov Ōkunoshimi sa dozvedám, že japonská cisárska armáda tu od roku 1929 až do konca druhej svetovej vojny potajomky vyrábala a skladovala jedovatý plyn, ktorý chcela použiť v prípade potreby ako chemickú zbraň. Čítam to na tabuľke pred zrúcaninou skladu, zarastajúcou brečtanom. V texte sa dočítam, že sa jedná o bývalý sklad, určený na skladovanie tohto jedu v masívnych cisternách. Ročná produkcia bola 1 500 ton a za 15 rokov výroby sa tu celkovo vyrobilo okolo 6 600 ton. Jedna z teórií vraví, že práve „vďaka“ testovaniu účinkov jedu na zvieratách sa sem dostali zajace. Odhaduje sa, že dnes tu žije okolo tisícky týchto roztomilých chlpatých domorodcov. Ktovie, či je to pravda, no temná minulosť továrne na jed, a ako opozit malebná príroda a roztomilé zajačiky vytvárajú silný kontrast, akési génius loci tohto ostrova, ktorý bol dokonca istý čas vymazaný z lodných máp, aby tak cisárska armáda utajila jeho existenciu. Vskutku, miestne kulisy by mohli poslúžiť ako skvelá lokalita pre základňu diabolského vedátora v ďalšej bondovke. Kroky ma nesú ďalej po pobreží, okolo schátraných turistických rezortov, tenisových kurtov, či ošarpaného bazéna s čiernym kalom na samom dne, v ktorom sa práve čľapoce čajka.
Nemôžem sa striasť pocitu, že ma stále pozoruje tisíce oči, a vskutku, vždy, keď čo i len na malú chvíľku zastavím, z ktoréhosi kríka vyskočí zajac či dvaja, aby si prišli vyžobrať maškrtu. Vďaka tomu, že väčšina návštevníkov sa neunúva ďalej z prístavu, nestretnem väčšinu cesty ani živáčka, teda ak nepočítam všadeprítomné zajace. Za celý čas mojich potuliek po ostrove mi cestu ani raz neskríži automobil či motorka, a tak obchádzajúc skrachované turistické rezorty, pripomínajúce mesto duchov, si pripadám ako posledný človek, ktorý prežil jadrový útok. Až asi kilometer pred prístavom obchádzam staršiu ženu, ktorá vykrmuje dva zajace. Čupí pri nich a maznavým hlasom sa im prihovára. Zaprisahám sa, že nabudúce s prázdnymi rukami určite neprídem. Do prístavu dorážam ako na zavolanie, trajekt, smerujúci na pevninu, vyráža za desať minút. Chvíľu váham, je len skoré popoludnie a z malebného ostrova sa mi ešte nechce odísť. No nakoniec sa rozhodnem na palubu predsa len nastúpiť a využiť časovú rezervu na návštevu mesta Takehara.
Skoro na rovnakom mieste ako je zástavka autobusu, je vlaková stanica, nasadám na miestnu lokálku a už o pár zastávok vystupujem v mestečku, preslávenom výrobou saké. Je len pár týždňov po tom, ako Japonsko po dvoch rokoch pandémie covidu otvorilo hranice, a tak uličkami historickej štvrte sa potuluje so mnou len zopár turistov. Mesto je známe aj ako rodisko Masataka Taketsuru, zakladateľa svetovo preslávenej Nikka Whisky. Nakuknem do dvora Múzea histórie a folklóru mesta Takehara, kde stojí bronzové súsošie pána Taketsuru a jeho manželky Rity, páru, ktorý je považovaný za „matku a otca japonskej whisky“. Chvíľu sa ešte pomotám po pamiatkovej rezervácii, ktorá si stále drží dobový historický nádych, a uchodený sa vraciam do centra mesta. Naspäť do Hirošimy sa odveziem rovnakým autobusom, ako som prišiel, s dobrým pocitom, že som nakoniec dal Zajačiemu ostrovu šancu, čo sa mi aj vyplatilo.
