Bez zjavnej súvislosti s tým, že je dnes Halloween (došlo mi to dodatočne), či dokonca, že dnešok je posledným dňom Veľkej Británie v Európskej Únii (možno), naplánovali sme si štvordňový výlet do Salzburgu práve na toto obdobie. O priamom vlakovom spojení viem približne rok. RJX 160 a spiatočný RJX 167 začal jazdiť niekedy v decembri a túto lákavú možnosť som si uložil do pamäti. Z ničoho nič sa vynorila v sobotu 5. októbra a bolo rozhodnuté. Dva spiatočné lístky s miestenkami vás vyjdú na necelých sto eur.
Rozmaznaní doznievajúcim babím letom v závere októbra, citeľná zmena počasia nás trochu zaskočila, ale čo už. Dôležitejšie bolo, že sme s ubytovaním nemuseli čakať do tretej popoludní a o jedenástej sme už boli na izbe. To bolo veľké plus. Mestské karty (Salzburg Card) sme si vybavili ešte na stanici a tých asi päťsto metrov do hotela prešli pešo. Mestskú dopravu a väčšinu vstupov do lákadiel mesta by mala karta pokryť. Zistíme to však až zajtra, dnešný program som vybavoval ešte v Bratislave.



Keď som zisťoval možnosti vyžitia na tieto dni v Salzburgu, objavil som aj ponuku Marionettentheater. Nehrajú každý deň a tak bolo pomerne veľkým šťastím, že vo štvrtok, 31.10. divadlo ponúkalo svoju verziu miestneho príbehu a tiež hollywoodskeho muzikálu The Sound of Music z roku 1965, v angličtine. Upomienok na tento príbeh je Salzburg plný. Ale keďže nie sme veľmi na organizovanú turistiku, do úvahy pripadala jedine takáto forma zoznámenia sa s osudmi novicky Márie (v muzikály v podaní Julie Andrews, s Oscarom za Mary Poppins rok predtým) a ovdoveného námorného kapitána von Trapp (toho si vtedy zahral nedávno zosnulý Christopher Plummer).


Aby som vedel do čoho idem, vyhľadal som si muzikál na nete a pozrel si ho. Z dnešného pohľadu bežná produkcia tohto typu z oných rokov, určite však patrí do toho lepšieho, čo sa vtedy natočilo. Keďže generačne patrím do obdobia, kedy aj do našich kín a televízie prichádzali v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch tieto ideologicky nezávadné diela (West Side Story, My Fair Lady, Mary Poppins), nemal som problém muzikál odpozerať. Pre mladšiu a mladú generáciu by to už ale bola asi nuda. Lístky som kúpil s dvojtýždňovým predstihom a čakali na nás v Infocentre na Mozartplaz.




Príbeh, ktorý sa skutočne odohral, vám bližšie opisovať nebudem. Pojašená novicka prichádza robiť guvernantku k siedmim deťom kapitána von Trappa, ktorý ich síce miluje, ale snaží sa z nich veliteľskou píšťalkou vycepovať vzorné mužstvo na všetkých palubách. S Máriou prichádza spev, prichádza láska, prichádza k porozumeniu medzi otcom a deťmi. Nekončí to však len svadbou. Tá sama o sebe by na záver príbehu stačila. Prichádza aj anšlus Rakúska a ten tomuto celému dodáva určitú silu navyše. Von Trapp je Rakúšan celým telom aj dušou, odmieta nastúpiť do námorníctva Tretej ríše a po víťazstve na salzburgskom hudobnom festivale, teraz už deväťčlenná Die Trapp Familie uteká z Rakúska peši cez alpské údolia.





Vidieť celý tento príbeh v podaní krásnych marionet, s desiatkou šnúrok vodiacich ich mierne toporivé pohyby, je proste neskutočný zážitok. Postavičky detí aj dospelých slobodne lietajú po celej výške a hĺbke miniatúrneho javiska a vy sa ich rozprávkovým výkonom blažene prizeráte. Apropo, čo môže byť výstižnejšie, ako chumaj s hákovým krížom na rukáve, ktorý je ovládaný šnúrkami. To, čo spievajúcim a tancujúcim deťom odpustíte, náckovi okamžite priklepnete ako podstatu ničotnosti v hierarchii veľkých a najväčších chumajov. Proste mi pri tom predstavení dávneho príbehu nedalo nemyslieť aj na dnešné dni a dnešné pomery. U nás, v Rakúsku, v Európe.

