Pamiatky nám miznú pred očami. Niekedy nie sú jednoducho peniaze, niekedy by aj boli, ale vlastnícke vzťahy sú akosi pošramotené, inokedy to proste vlastník nechá chradnúť až je stavba nepoužiteľná.
Rišňovecký kaštieľ tomu na poslednú chvíľu unikol. Statika bola zabezpečené v osemdesiatych rokoch, nová strecha prišla o pár rokov neskôr a od r. 2004 sa zháňali peniaze.
Kvôli poruchám v statike boli múry „vyduté“, fasáda zvlnená a kamenné orámovanie okien tieto zmeny kopírovalo. Bolo nutné uvoľnené murivo vymeniť a napraviť pôvodné, či osadiť nové kamenné šambrány. Vcelku rutinná robota, až na jedno okno na južnej fasáde.
Kedysi v máji si tak robím niečo vnútri kaštieľa, teším sa z pekného počasia a už dlhšiu chvíľu si uvedomujem, že počujem intenzívny bzukot včiel. Naďaleké lipy sú ich plné, ale aj tak, nejako moc to hučí, ako vo včelíne.
Proste sa vyrojili a našli si škáru v uvoľnenej klenbe nad oknom. Škrabem sa za ušami a rozmýšľam čo teraz. Nakoniec idem za starostom a on mi dá číslo na včelára. Ale už bolo neskoro, vraj sa už zabývali a nepodarilo sa mu ich vyvábiť von.
Tak som ich zamuroval, nepomohlo, škár bolo neúrekom. Minul som tri biolity, ale nič. Potom sme vyskúšali vodu a potom sme utekali. Keď už ale horel termín, neostalo nám nič iné len vybrať jednu tehlu, ustúpiť, vybrať druhú, pokropiť ich vodou a tak im nakoniec odkryť celú obývačku a samé odišli. Podľa toho včelára tam vraj boli viac krát, teraz si už musia hľadať iný domov.
Oproti kaštieľu je prízemná budova, bývalá hospodárske zázemie. Teraz je tam lekáreň, domáce potreby a podobne. Zadná stena má opadanú omietku, nad klenbou jedného okna je taká škárička. Pamätáte si minuloročnú jeseň, babie leto bolo mimoriadne dlhé, hrejivé počasie vydržalo do novembra. Na pamiatku zosnulých som išiel poza lekáreň, včielky si tam v tom múre spokojne bzučali a chystali zásoby.
