V Petržalke je šesťhran pôvodného zakončenia veže zvrtnutý približne o 135°. Za predpokladu, že torzá chrličov sú to, za čo ich považujem a pri porovnávaní s kópiami som nešliapol vedľa. Stať sa mohlo aj to. Dojka v starom meste je situovaná približne na juhozápad, v Petržalke na sever. Pri rozoberaní veže museli byť kamene označené, bez toho by sa nedala nanovo poskladať. Zameniť jednotlivé chrliče, bez dodatočnej úpravy, je nemožné kvôli náväznosti na ostatné kamene. Problém by mohla robiť už zámena rohového kusu za iný rohový kus. Vymeniť chrlič z rohu a osadiť ho pod tympanón alebo naopak, je úplne nemožné. Treba preto veriť, že to čo vidíme v Petržalke, je veža františkánskeho kostola v takej podobe, akú mala stáročia, z nejakého dôvodu ale pootočená.
Dá sa nájsť dosť zhodných prvkov aj takmer totožné detaily medzi originálmi a kópiami. Avšak, tie takmer totožné detaily sú na iných miestach ako by mali byť, neberúc pri tom do úvahy pootočenie veže. To, čo je na origináli jediné zachované aj s hlavou, je rohový chrlič nápadne podobný prasaťu, chrliču na kópii veže umiestnenom pod tympanónom. Aj to, čo by mohlo byť pozostatkom harpye, je na origináli v strede priečelia pod tympanónom, hoci na kópii sú až dve harpye na protiľahlých rohoch. Torzo, ktoré na 95% je torzom blázna, je síce na origináli na rohu, ale na úplne inom ako na kópii. A zase s tým nemá nič spoločné pootočenie veže. Ak je to naozaj pôvodné umiestnenie dvorného blázna, je jeho gesto „figy borovej“ možno omnoho adresnejšie, ako sa na prvý pohľad zdá. Pravda, ak bolo aj na origináli.
V Petržalke sú tri chrliče, ktoré sa dajú identifikovať ako ľudské postavy, jedna sediaca a dve kľačiace, čo je ďalší rozdiel oproti kópii. Sedem ich je zvieracích. Na jednom z rohov neostalo takmer nič, to málo, čo sa z opracovaného kameňa zachovalo môže byť drapéria a štvrtá ľudská postava. Posledný kus pod tympanónom je nejaké zviera.
Pod severným tympanónom v Petržalke je sediaca ženská postava. Chýba jej hlava aj obidve ruky, pravá od lakťa, ľavá od polovice ramena. Predsa ale, naznačujú pohyb, ktorý môže byť totožný s dojkou.
Po pravici torza ženy, je niečo ešte menej zachované, ostali zreteľné iba tri nohy sediaceho zvera. Potešiteľné ale je to, že po pravej prednej labe niet ani stopy. Pri iných torzách sa zachovali úplné, alebo aspoň zreteľné stopy štyroch končatín zvierat. Preto sa domnievam, že vpravo od dojky, rovnako ako na kópii, je zbytok mantichory, pravou labou si škrabúcou tvár.
Vľavo od dojky je torzo kľačiacej ľudskej postavy. Mohol by to byť blázon, ale nie je. Iné torzo sa na blázna ponáša viac. Postava vedľa dojky tiež nemá hlavu, ramená sú iba naznačené, znovu ale, to ľavé smeruje akoby ku tvári, podobne ako mníchove rameno na kópii. Postava ale nie je v mníšskom habite.
Všetky tri chrliče, tak ako sú zachované a umiestnené v Petržalke nevylučujú predpoklad, že sa svojou podobou a gestami stali vzorom tomu, čo v starom meste môžeme vidieť na 6., 7. a 8. hodine, ak sa (v Petržalke) postavíme pred „mnícha“. Ako sme na tom na ostatných hodinách, čo to ešte môže podporiť?
Na prvej, na mieste barana, je zbytok štvornohého zvieraťa, pri troške fantázie by sa našiel náznak kopýtok.
Na druhej, tam kde je chiméra, je tiež zbytok štvornohého zvieraťa, na ľavej zadnej končatine vidno zreteľne raticové kopýtko. Chiméra má iba predné nohy, takže aj toto mohol byť baran, alebo prasa, ale aj hocičo iné s kopýtkami.
Na tretej hodine je veľmi silná indícia, že sa pozeráme na to, čo označujem za opicu. Tu som presvedčený takmer na 100%, zachovala sa celá dolná polovica tela.
A na piatej hodine je ďalšie štvornohé zviera, možno pes. To je ale všetko, dve takmer 100% (opica a dojka) a štyri iba domnelé (baran, pes, mních a mantichora) zhody o totožnom rozmiestnení originálov a kópií.
Sú tam však ešte tri ďalšie chrliče, pri ktorých som si tiež takmer istý, že sa zhodujú s kópiami, sú ale umiestnene inak, jeden si „odskočil“ na iný roh, dva si „presadli“ z rohu do stredu priečelia a naopak.
Jediná zachovaná hlava v Petržalke je na 12. hodine. Aj celkovým tvarom tela sa toto nápadne ponáša na prasa z kópie. V papuli ale, akoby bolo viac zubov, pripomína to šelmu. Cez rypák, zuby, sánku, hrudník aj stehná prechádzajú zvlnené vrstvy odolnejšej časti sedimentu. Napriek tomu, myslím si, že je to rad zubov (nie časť odolnejšieho kameňa) mäsožravca a nie prasaťa. Podobnosť je ale značná, aj keď originál je na rohu, kým prasa v strede priečelia veže. Ak je to ale pes, žiadneho podobného na kópii nenájdeme.
V strede priečelia, na 11. hodine, je niečo, čo považujem za harpyu. Zachoval sa iba pár nôh so štyrmi mohutnými pazúrmi, medzi nimi je však zachovaný aj úplne neporušený, nezvetraný obrys modelácie trupu, teda jeho zbytku. Nie je to guľaté brucho cicavca, vidno stopy opracovania kameňa, nie je to výsledok zvetrávania. Vyzerá to ako hrudník vtáka v priereze. Podobne je na kópii ukončené telo harpye, v takomto tvare končí jej operený chvost.
Od hornej časti stehien až po črievice, na členku ešte zreteľne vidieť čipkované ukončenie gatí, je to čo považujem za dvorného blázna. Aj keď tu máme iba necelú polovičku tela, nazdávam sa, že toto je predloha k chrliču dvorného blázna, na kópii je na dvanástej hodine.
Na origináli, ak je dojka dojkou a následne, ak aj ostatné moje domnienky o chrličoch platia, je dvorný blázon na štvrtej hodine. S dojkou zvierajú pravý uhol. Dojka na kópii ponúka prsník hradu a predĺžená os tohto chrliča pretína Korunovačnú vežu, predtým ale, aj päťbokú vežu kostola klarisiek a stred priečelia (bývalú vežu?) kostola sv. Mikuláša v podhradí. Ak bola dojka naozaj umiestnená tak, ako je umiestnená dnes, ak aj pôvodné gesto dvorného blázna bola „figa borová“, smerovalo toto gesto (po predĺženej osi) do priestoru nádvoria radnice. Patrili tieto dve gestá, životodarnosť materinského mlieka a beztrestný posmech blázna, naozaj týmto dvom budovám a tomu, čo reprezentovali?
Nebolo by to neobvyklé, posmešné, často aj obscénne gestá, môžeme vidieť aj inde v stredovekej Bratislave. Viem o dvoch, možno ich je viac, možno ich viac bolo. Jedno takéto gesto je len kúsok od radnice, priam sa núka ako odpoveď na šašov posmešok. V budove, kde je dnes veľvyslanectvo japonského cisárstva, na Hlavnom námestí, je pod súčasnou fasádou skrytá veža. Podobná tej radničnej, v stredoveku obrannej veži opevneného dvorca. Nárožie veže je spevnené operným pilierom a na jeho ľavom rohu, ak sa otočíme tvárou do námestia, je v kameni vysekaná hlava strapatého muža s mohutnými fúzami a s vyplazeným jazykom. Hlava je sklonená dolu, ale oči spod vysoko zdvihnutých obŕv, tie smerujú niekam hore a tam smeruje aj odkaz vyplazeného jazyka. Kam presne, to neviem. Nie je to ani hrad, ani františkánsky kostol, jazyk predlžuje os Radničnej ulice a môže smerovať hocikam, najskôr asi na protiľahlé nárožie. Fúzatý muž s vyplazeným jazykom vyzerá, akoby jeho tvár vytŕčala z mníšskej kapucne, prípadne z helmy brnenia. Na jazyku a spodnej pere je ešte viditeľná červená polychrómia. Gesto bolo v minulosti zreteľnejšie.
Druhý stredoveký odkaz- posmešok (?), je na fasáde budovy na Panskej ul. 29. Môže byť, tak ako vyplazený jazyk, tiež z 15. storočia. Drobná figúrka nahého, zdeformovaného muža sa z výklenku, z hĺbky fasády, otáča približne pod 45° uhlom smerom k hradu. Muž vyzerá, akoby ho trápila hydrokéla (vodný pruh), chorobné zväčšenie varlat. Ak s takýmto zdôrazňovaním vady genitálií nemala stredoveká morálka žiaden problém, hovoríme o viditeľnej časti fasády, muselo to v tej dobe vyzerať v uliciach nášho mesta naozaj veselo a odviazane.
Na 9. hodine je zbytok nejakého zvera...
a na 10. hodine niečo, čo mohlo byť drapériou. Vľavo dolu je oblúčik, čo vyzerá ako ukončenie plášťa, vidieť ako pokračuje po celej výške modelácie chrliča. Ak to je naozaj postava, musela byť kľačiaca. Nárožie pokračuje hlboko pod „drapériu“, niet miesta na chodidlá, kolená sa tam ale zmestia, prípadne, postava mohla kľačať na pravom kolene, ľavé chodidlo by sa tam predsa len nejako dalo umiestniť. S jej proťajškom- dvorným bláznom, ju oddeľuje celý polkruh, 180°. Rovnako sú umiestnené jediné dva zhodné chrliče na kópii, harpye.
Kamenár, sediaci obkročmo na rozpracovanom stĺpe, má podobne ako dojka či sediaci mních, najmohutnejšiu základňu. V Petržalke ale nič také nenájdeme, preto som si istý, že kamenár je novotvar z 19. storočia, aj jeho čiapka vyzerá, akoby ju nosil Švejk. Možno mal nahradiť niečo, čo sa už nedalo nijako spoľahlivo identifikovať (v Petržalke určite nie sú dve harpye) a pri nahrádzaní pôvodnej sochárskej výzdoby dostal Schulek dosť voľnú ruku, alebo je cieleným odkazom na niečo konkrétne.
