Majú so sebou deti. Zobrali psíkov. Nasadli na bicykle, či prišli pešo. Rodinky, páry, kamaráti. Prišli aj sami ako ja. Nie sú úplne ticho. Ale držiac sa s fotoaparátom od nich trochu bokom, nepočujem vravu. Za vyše hodiny hore dolu Dunajom preplávali iba dve lode, ale most Lafranconi hučí dopravou ako v bežný deň. Však to aj bol bežný deň, len trochu iný. Trochu viac ako inokedy sa mi tu páči. Na štrkovitých plážach Pečnianskeho lesa, oproti ústiu Karloveského ramena do hlavného toku Dunaja, kde málokto odolal nutkaniu hodiť si kamienok do rieky.
Nepočul som ich vravu, neviem o čom sa rozprávali, nebolo to nutné. Stačil výskot detí a vrtenie psích chvostíkov, aby bolo jasné, že si to tu každý užívame po svojom. Takú moc má vždy pekný jarný deň. Dnes ale prišli všetci, nevidel som nikoho bez, s rúškom na tvári. Alebo spusteným pod bradou. Alebo aspoň v ruke.
Potom tie rúška predsa len odkladali, ale nie všetci. Najmenej, prekvapivo, malé deti. Viem si predstaviť, podľa nášho Viktora, ako ich spočiatku odmietali. Ako deti. Ale keď si na ne zvyknú, vedia na ne rovnako aj zabudnúť a hrať sa a naháňať aj s nimi.
Kedysi, nebolo to tak dávno, som tu v týždni nestretol takmer nikoho. V nevľúdnom počasí nikoho. O inej časti tohto lesa to platí ešte aj dnes. Ale sem, na tieto pláže, chodí viac a viac ľudí oddýchnuť si od preplneného mesta. Však kde je problém, podelíme sa. Menej kontaktu- viac rešpektu, tak mi to väčšinou v prírode s cudzími ľuďmi vychádza. Pokiaľ ešte hovoríme o prírode bez civilizačného zázemia, s ktorým si poniektorí prinášajú mestskú rezervovanosť, sociálny odstup, hierarchickú sebeckosť.
Každý má k dispozícii násobne viac ako opatrných dvadsaťpäť metrov štvorcových v obchodoch. Nie je to zdvorilosť, nie je v tom strach, len voľnosť priestoru, že sme, jednotlivci aj skupiny, desať krát dva metre od seba. Neštítime sa. Naopak. Sme tu spolu, je nám tu dobre, páči sa nám, že je tu dobre iným. A ten fyzický odstup, ktorý nám priestor umožňuje, čarovne spája cudzích do komunity. Plnej rešpektu, priateľstva, náklonnosti. Badať to aj inokedy, dnes však, aj vďaka všade prítomným rúškam, omnoho viac. Akoby nám zakryté ústa dovolili povedať cudzím ľuďom, možno len pohľadom, možno len gestom a možno len prítomnosťou, že hádam to nejako dáme.
Či je toto zodpovedné, nech si zodpovie každý ako vie. Určite si niekto povie že fajn, iný že je to choré (nezodpovedné, ľahkovážne). Ale hádam každému tento pobyt a pohyb (ja som len sedel pod stromom a fotil) viac prospel ako uškodil. Dúfam, verím, spolieham sa, že dobrý pocit je liek, ktorý vieme odoprieť sebe a ponúknuť iným. Vtedy by to fungovať malo.
