A on sa môže tešiť, kokošiť a zadržiavať svoju radosť zákrutami a prekážkami. Vždy ostať akoby zaskočený, iným a iným dezénom po nájazde lesných mechanizmov. So zmútenou tvárou napokon vhupne do každej ponúknutej nivelity, vyhrá sa s ňou a rozleje sa v nej ako bezstarostný úsmev na tvári večného víťaza.
Potok Hrudky vyviera v podcelku Brezovské Karpaty, preteká zamokrenými chránenými lúkami a vteká do vodnej nádrže Buková. Z nej potom vyteká a esovito sa stáča a prehrýza územím PR Kamenec, cez obec Plavecký Peter vstupuje do Borskej nížiny a ako ľavostranný prítok vlieva sa do rieky Rudava. Meria 8,6 kilometra a je to úplne obyčajný potok.
V oblasti chránených lesných spoločenstiev a triasových vápencov v PR Kamenec, na tom krátkom úseku, ktorý si predlžuje mnohými meandrami, tam na mňa číhal jeho striebristý, zhovievavo usmiaty duch. Ako každý správny duch, je neviditeľný a zjavil sa mi až vtedy, keď som upravoval fotky. Stále tam ale bol, sledoval ma a snáď som mu nevadil. Počas mojich dvoch návštev, kedy som mu 1.6. a 7.8. tohto roku nevedomky robil spoločnosť, nestretol som ani toho povestného vtáčika- letáčika, bol som v lese sám. Pritom, je to veľmi nenáročná, asi hodinová prechádzka od nádrže Buková po Plavecký Peter. Chodník označený žltou značkou vedie popri brehu, len asi na dvoch troch miestach vystúpi na nejakých päť metrov nad neho a cez spleť koreňov a skál dosť strmo kopíruje jeho tok. Tam si treba dať trošku pozor.
Ale nevravím, že tam máte ísť, ostaňte radšej doma. Na celom úseku, ak som videl tri PET fľaše či iný bodrel, je veľa. A to je už na stav našej, niekedy až hojne navštevovanej prírody tiež veľa čo povedať. Fotografie sú z obidvoch návštev, našiel som štyri, ktoré boli fotené z približne toho istého miesta. Aj keď vidno, že v potoku je približne rovnaké množstvo vody, dažďový deficit je zrejmý a potok nemôže zvlažiť celý okolitý les.
Takže, najprv tých osem fotografií, štyri z júna a štyri z augusta. Fotografie nie sú zoradené podľa postupnosti. Zakaždým som urobil asi po sto fotografií a sám sa v nich ťažko orientujem, ktorý záber je z ktorého úseku. Napokon, zdajú sa mi rovnocenné.
Nasleduje ďalších osem fotografií z prvého júna.
Na túto skúste kliknúť, mala by sa zväčšiť. Je ťažké dostať celý meander do objektívu a vyjsť kvôli tomu na svah sa síce dá, ale stromy dosť ten výhľad zakrývajú.
A napokon, augustové zábery.
Túto lebku tu niekto nainštaloval, z júnovej prechádzky si ju nepamätám, možno ale bola zarastená vegetáciou. Samozrejme, toto nie je duch potoka Hrudky.
Už sme blízko, tu niekde ten duch číha a usmieva sa. Vidíte ho?
A toto je on, duch, ktorého som objavil na zábere, o ktorom tvrdím, že sme blízko. Desiatky rokov si podmýva korene stromov, len preto, aby mali ten správny sklon. Podmýva ich a čaká, kedy slnečné svetlo bude dopadať pod tým správnym uhlom, aby sa duch potoka Hrudky mohol ukázať každému, kto k nemu zavíta. Voda, v ktorej za pôsobenia slnečného svetla vznikol prvý život, spolu s tým svetlom a kyslíkom je život sám. Buďme radi, že sa na nás stále usmieva.
