Keď sa koncom leta 2010 postavilo lešenie na veži Dómu sv. Martina v Bratislave, záujem verejnosti o tento objekt enormne narástol. Aj keď známy a legendami opradený model Svätoštefanskej koruny bol demontovaný a spustený dolu kvôli reštaurovaniu, magický špic vysokej veže s neokukaným výhľadom na veľkú časť mesta neopadol. Oplotenie stavebného dvora bolo pre adrenalistov slabou prekážkou. Ostnatým drôtom sa muselo obmotať prvé poschodie lešenia a aj tak- chodili hlásenia, že po pracovnej dobe sa na lešení niekto pohybuje. Každé ráno sme pracovný dvor odomykali s obavami, že na dlažbe nájdeme telo nejakého nešťastníka, ktorý preliezanie nezvládol.
Okrem toho, na priebeh prác sa prišlo, oficiálne, pozrieť niekoľko skupín študentov architektúry a než bola zreštaurovaná koruna 4. novembra vytiahnutá hore na svoje miesto, niekoľko dní bola pre verejnosť vystavená v priestoroch južnej bočnej lode dómu. Tam chodilo tak veľké množstvo záujemcov, že vo svojom okolí som neskôr identifikoval troch vtedajších stredoškolákov, ktorí sú dnes, alebo boli nedávno, moji kolegovia. S určitou mierou pravdepodobnosti, zavadzali mi pred desiatimi rokmi na stavebnom dvore, lebo mnohé zo školských exkurzií začínali práve tam. A ja som mal na starosti primárne kamenné obloženie sokla, tak som si tých exkurzií užil viac ako je mi milé. Nemám rád, ak sa mi pri práci niekto pozerá ponad plece na ruky.
Keď som niečo pred ôsmou ráno vyliezol hore, chlapi s lešenárskymi kľúčmi už boli na mieste a pár minút počkali, kým som urobil týchto niekoľko záberov. Mal som ich, aj z priebehu prác omnoho viac. Mal som ich omnoho viac z rôznych aktivít, bohužiaľ, neboli všetky zálohované a tak rôznymi nehodami a omylmi pri práci na počítači, zľahla sa po nich zem. Čo už, ostali spomienky a treba dúfať, že o ďalších desať rokov budeme na dnešné dni spomínať už iba ako na chvíle, kedy nás ohrozoval koronavírus a nejako sme to dali. Držme si palce, všetko dobré vám prajem.
