Keď som narukoval, neter Michalka mala tri roky. V jednom z listov od rodičov, bola priložená kresbička od nej pre mňa. Vojak sa potešil každému listu, ten od rodičov často obsahoval vtedy zdanlivo to najdôležitejšie. Ale, kde sú už tie peniaze? Michalka kresbičku nazvala „Strom ktorý sa smeje“ a zvláštnym riadením osudu mám ju doteraz. Nezapotrošila sa, opustila so mnou kasárne, aj zo dva podnájmy, ktoré som ešte vystriedal, kým sme sa neusalašili vo vlastnom.
Teraz je v jednom z obalov o ktorých matne viem, čo asi obsahujú a keď si na niečo spomeniem a chcem to nájsť, nachádzam mnoho iného, kým sa dopátram toho mieneného. Čaro neporiadku, spasenie od dokonalosti inventára, stopy minulosti.
V lese stromov, že by sa ich jeden nedorátal. Načo aj, nie sú tam kvôli tomu. Strom ktorý sa smeje mi pripomenul Hugov román, ktorý som kedysi dávno čítal, ale viac mi pripomína les samotný, do ktorého občas zaleziem. Hľadám strom, ktorý by sa naozaj smial a včera som našiel jeden, ktorý sa už dosmial. Miesto smútku sála z neho sila a rozmanitosť prírody, miesto teplých tónov jesene a fauvistov, kričia z neho ostré farby nemeckých expresionistov. Napriek tomu, je neprekonateľne krásny aj vo svojom umieraní, ktorým rozvíja iný život.
Strom ktorý sa smeje. Už viac ako tridsať rokov putuje so mnou, upevňuje korienky. Je jedným z aleje vysadenej dávno pred tým, než by sme si trúfli odhadnúť a stále klíčiacej až po horizont, o ktorom ale nič nevieme.
Včera som sa teda vybral do lesa. Mali sme ísť viacerí, ale z toho zišlo, tak som išiel sám. Na huby, ak by sa pošťastilo, s fotoaparátom pre istotu, ak by nerástlo nič. Od stanice Vinohrady, cez lokalitu Koziarka niekam pod Kamzík. Mesiac ešte na oblohe a oproti nemu slniečko, dávajúce prísľub teplého dňa.
Celkom úspešný deň, nakoniec som našiel asi tridsať hríbov, nedá sa s nimi nepochváliť, aj keď inde sú tie úlovky onakvejšie.
Vôbec v lese je toho dosť, aj stromov, ktoré by jeden neporátal...
Aj obrastených pňov...
Aj obrastených kameňov.
A jeden z mnohých vyvrátených stromov, spílených po kalamite sa so svojím existovaním lúči takýmito farbami. Možno sa už dosmial, možno mlčal celý život. Bez ohľadu na to, je jedným z mála, čo mi utkvieva v pamäti pre bizarnosť nového hávu, pre čaro farieb, ktoré nepatria do tých jesenných, pre ticho, ktoré ho obklopuje a ktorým dokáže toľko povedať.
