Znovu som sa vybral k hrdzavejúcej secesii, k eklekcizmu celistvému aj olúpanému ako perníková chalúpka. K hrdým klasicistickým hrobkám aj k prostým obdĺžnikom spočinutia. Zasneženými v kedysi dávno vyleštenej nahote aj v zovretí dusivej vegetácie. Udržiavanými aj zabudnutými.
Zajatci hmly (Pomlga, 2005, Arťom Antonov), je rusko nemecký film z konca druhej svetovej vojny. Mohlo by sa povedať že vojnový, ale film nie je ani tak o vojne. Skôr o tom, čo vojna dokáže vydolovať z ľudí. Z ich dobroty aj zloby. Asi nikoho nenechá na pochybách v tom, ako málo nám niekedy stačí k životu. Prijateľnému popri všetkých jeho nedostatkoch, napriek vlastnej vine, predsudkom či zlyhaniu. A tiež v tom, že nevšímavosť, necitlivosť a nevedomosť je viac ako vina a zlyhanie dohromady. Že všetko by sa hádam dalo napraviť ešte skôr, ako si budeme navzájom definitívne rovní. Potom je už neskoro, potom nám spomienka mizne pred očami. Na človeka živého aj na to, čo po ňom ostáva a na čo by sa vari zabudnúť nemuselo.
Prechádzajúc popod premostenie Triedy SNP Ondavskou ulicou, hmla bola najhustejšia, z neďlekej Univerzitnej nemocnice nevidel som ani obrys. Potom už hmla redla, nahradilo ju však občasné husté sneženie. Na cintoríne sa neprevaľovali chuchvalce, nepresvitalo cez ne slnko. Nič mu to ale neubralo na nostalgickej kráse zanikajúceho.
Ani film a ani cintorín, na to sú oba doklady ľudskej existencie nadpriemerne kvalitné, nemôžu vyvolávať iba ľútosť. Je pre ne miesta habadej, viac ale zarezonuje svedectvo o dávnom aj dávnejšom jestvovaní tých, ktorých nikto z nás nepoznal. Jestvovaní, ktoré hádam nebolo márne. Môžeme k nim patriť a oni môžu patriť k nám. Súčasné Košice aj zaviatá osada v Tajge v tisícdeväťsto štyridsiatom štvrtom roku. Všetko sa dá prepojiť.
A ak nie, ak sa predsa len nedá prepojiť všetko, kto už len môže zabrániť myšlienkam, aby si neblúdili svojou cestou? Blúdili? Ale kdeže. Len sa vybrali, pekne so mnou, vo dvojici, na prechádzku. Film Zajatci hmly som videl dávnejšie, hmlou som kráčal odvtedy nespočetne krát. Asociácie sa ale vynorili až teraz.
