Hoci ho postavili na svoje miesto, aby vzdával večný hold svojim padlým druhom, zmenila sa rozprávka socializmu na realitu chorej ideológie a československý vojak na duklianskom pamätníku, podobne ako ten rozprávkový, skončil v peci. Neostalo po ňom ani len to cínové (bronzové) srdiečko. Ani len ten dvojkríž, i ten sa zmenil na vatričku pod Kriváňom.
A hoci sú rozprávkové časy stále v nedohľadne, iniciatívu smerujúcu k tomu, aby bol dukliansky pamätník uvedený do svojho pôvodného stavu, treba len a len privítať.
Napriek snahám novodobých ideológov, ktorí v tom dnes vidia to, čo pred dvoma- troma rokmi ani nechyrovali. Lebo vtedajšie informácie o chystaných zmenách nikoho z nich nezaujímali, pretože ich nemali čím okoreniť. Dnes v tom však vidia zámer a preto by bolo hádam najlepšie, keby začali kameňovať retroaktívne, so spätnou platnosťou. Začať by mohli napríklad Vladimírom Ilečkom, autorom novinového článku, ktorý Bardejovský Korzár zverejnil 27.8.2012. V ňom je celistvá informácia o zámeroch obnovy pamätníka, o jednotlivých etapách tejto obnovy a samozrejme aj o tom, že pod žulový pylón sa vráti kópia pôvodnej sochy československého vojaka. Bodka. Bez emócií, bez zášti, bez bludov a bez sprostých invektív v diskusii pod článkom.
Sprostých v zreteli výmeny sôch (a štátneho znaku), nie však všeobecne. Tých hlúpych diskusií je všade dosť. Pretože však, pred dvoma rokmi bolo východne od Dukly, zdalo sa vtedy, všetko v poriadku, či po starom, nikto za obnovou tohto krásneho pamätníka nevidel žiaden podlý zámer. To len dnes sa vyrojilo stádo nových (staronových?) ideológov a za všetkým vidia nepriateľstvo voči Rusku a Rusom. Vtedajšia diskusia sa však zvrhla na prieky o nutnosti viesť boje v tomto náročnom teréne, o zásluhách (neschopnosti) Stalina, Pattona či Žukova. Vôbec, diskutujúci si tradične nadávajú do komunistov, zápecníkov a podobne, nikde však nieto ani zmienky o tom, že sa niekto barbarsky snaží prepisovať históriu. Dokonca ani bývalým režimom naozaj barbarsky a neúctivo poškodený pôvodný štátny znak ČSR nevyvolal žiadne emócie. O fyzickej likvidácii sochy československého vojaka ani nehovoriac.
To len dnes, kedy je Kulichova socha, presne podľa zámeru spred dvoch rokov, prenesená do rozhľadne na Svidníku a spolu s ňou aj bronzový štátny znak ČSSR, hystericky sa ozývajú buditelia rána a lkajú nad „barbarstvom“. Zaujímavé, že ani vtedy (2012) a ani dnes, neozývajú sa protesty ruskej strany, hoci na akékoľvek zásahy do pomníkov sovietskej armády sú (pochopiteľne a opodstatnene) hákliví. Ešte aj oni však vedia, že reč je o pamätníku a hroboch československých, nie sovietskych vojakov a preto, z tejto strany je ticho a kľud. Komu to pokoj ale nedáva, sú však samozvaní politológovia a historici s nálepkou tak proruskou, že by to malo urážať aj samotných Rusov.
Môže mi vadiť, že Ján Kulich, v časoch, kedy bol na nomenklatúrnom výslní, nedokázal sa vo svojom diele vyhnúť megalomanstvu e ideologickému heroizmu, práve v takýchto dielach. Stále ho vnímam ako skvelého medailéra a sochára komorných rozmerov. Neodmysliteľne patrí do vývoja slovenského výtvarného umenia. Avšak, ani jeho by predsa nenapadlo, keď už neprešiel ten obludný variant so sochou Jánošíka vo Vrátnej doline, údajne s kaviarňou v klobúku, že variant s Iljom Muromcom by bol hádam priechodnejší.
Článok z Bardejovského Korzára: http://bardejov.korzar.sme.sk/c/6510697/duklianskemu-pamatniku-vracaju-povodnu-podobu.html
