Tá doba je ale relatívne dosť vzdialená. Samotné rozhovory vznikli v priebehu viacerých rokov pre časopisy „Epoca“, „Quick“ a iné a do jedného celku ich sviežo formujú tri autentické texty. Prvá kapitola Umenie dávať otázky (Úprimný predhovor), deviata kapitola Francúz ako milenec (niečo ako intermezzo) a dvadsiata kapitola Paríž leží predo mnou za svitu luny (Romantický doslov).
Neviem, či jednotlivé rozhovory boli pre knižné vydanie nejako redigované, ale spolu so sprievodným textom o spovedaných osobnostiach a tými vyššie spomenutými kapitolami (predhovor, intermezzo a doslov), ide o mimoriadne vyvážené dielo. Až tak, že túto knihu považujem za jednu z najlepších aké som kedy čítal. Vlastním ju nejakých štyridsať rokov, od obdobia, kedy som antikvariáty v Bratislave (Mickiewiczova a Sedlárska ulica) vymetal na týždňovej báze, stále a furt. Oplatilo sa.
Parížske rozhovory kniha o umení žiť a o veciach lásky vyšla vo vydavateľstve Tatran v roku 1970 v náklade 30.000 výtlačkov (!) a je nemožné tú dobu s dneškom porovnávať. Desaťtisícové náklady kvalitnej literatúry, na rovnako veľkom (malom) Slovensku mizli pred očami. To je ale téma sama o sebe. František V. Hattala knihu prekladal z nemeckého originálu vydaného vo vydavateľstve Bertelsmann Sachbuchverlag, Gütersoh 1968 a uvádzam to preto, že budem z knihy niečo citovať a aby bolo učinené zadosť autorským právam.
Kapitola tretia, Veľká mademoiselle Coco Canelová:
Str. 31
Kým si šéf tlače vnútorne mädlí ruky, spúšťam sa do nadrozmerného kresla.
Kde to som? U madam de Gaullovej? Nie. Odvtedy, čo som ju navštívil kvôli interviewu, necítil som sa natoľko de trop, ba áno, bezočivo.
Obzerám sa okolo seba: prijímací salón. Hrubé pružné koberce, leštený drevený obklad, meter vysoké zrkadlá. Vstupujúcich sa šeptom spytujú, čo si želajú. Ale opováži sa tu vôbec človek niečo si želať? Bude tu vyjednávať o naničhodné peniaze? Alebo musí ponúkané vziať bez odvolania, blažený, že ho vôbec neodmietli ešte pri dverách ako nehodného renomé týchto miestností. Lebo sme na rue Cambon číslo 31 u Coco Chanelovej. A tu ide o viac ako o módu: o životný štýl.
Str. 32- 33
Ale tu zbadám, že šéf tlače mi ešte vždy dovráva ako pred audienciou: „Len, prosím, nedávať nijaké osobné otázky, to mademoiselle nemá príliš rada. A nedotýkať sa v rozhovore minulosti. Vôbec je lepšie bez prerušenia ju iba počúvať.“
Zrazu sa zmení na poddaného, zatvári sa ponížene a vyrúti sa ku vchodu. Došlo to tak ďaleko: Mademoiselle je tu!
„To je teda ten nemecký pán. Dúfam, že sa trochu vyznáte v móde. Alebo nie, ešte lepšie v ženách. Je to dobré, že poslali muža. Nemôžem vystáť žurnalistky. Necítite aj vy, že sú to ohavy?“
Pristúpi pred zrkadlo, upravuje sa robiac grimasy ako malé dievča. Pritom má podľa lexikonu 77 rokov. Ale možno vôbec hovoriť pri Coco Chanelovej o starobe? Pichľavé čierne oči, rozšírené nozdry, široké, pohyblivé ústa, ktoré niekomu pripomínajú Gretu Garbo, to všetko srší životom, nezmenila sa- keď možno veriť starým obrazom- vari už pol storočia.
Str. 35
„...a vaše obleky a tweedy sú predsa všetko iné, len nie sexy.“
„Čože, moje obleky že nie sú ženské? Ale vy ste nejaký súhrn čohosi romantického a sentimentálneho.“
„Mademoiselle, keď Lollo alebo Romy nosia vaše obleky, nijaký muž si ich netrúfa osloviť.“
„Aha, práve. Tu to máte. V mojich šatách prechádzate sa všade od rána do večera. Obdivujú vás, ste niekým. Nie objektom žiadostivosti, ale subjektom, rovnoprávnym človekom. Chcú vari ženy našich čias niečo iné?“
„Azda páčiť sa mužom?“
„Áno, ale nie mužom, s ktorými sa iba líha. Ale tým, ktorí sú pyšní, že sa môžu prejsť s dobre oblečenou ženou, že ich s ňou vidia.“
Str. 36
„Aj to vám vyčítali, že robíte šaty len pre márnotratné dámy.“
„Prečo nie? Radšej mám rada boháčov ako chudobných, sú to ľudia, ktorí môžu venovať svoj čas pekným veciam. Nie som nijaký priemysel. Som obchodníčka v malom. Nepredávam vzory strihov do Ameriky ako iní, ale hotové kusy, šaty. To stojí peniaze. A čo nazývate vlastne luxusom? Luxus nie je opakom chudoby ale vulgárnosti. Luxus je látkový kabát s hodvábnou podšívkou alebo s kožušinou, ale dnu! Kabát sa prehodí cez stoličku a zjaví sa podšívka. Ináč nie. Dáma sama vie, že nosí hodváb alebo kožušinu, nepotrebuje na to poukazovať. To je luxus.
Str. 37
„Sú ale mnohí muži, obávam sa, že sú v prevahe, ktorí poznajú Chanelovej meno iba od čísla päť. Chanel Numero cinq platí ako parfum, ktorý možno darovať svojej priateľke rovnako, ako aj priniesť svojej žene.“
„To je dobré. To som ešte nepočula.“
„Mademoiselle Chanelová, mohli by ste žiť v inom meste ako v Paríži? A boli by ste žili radšej v inej dobe ako dnes?“
„Inde žiť? Nanajvýš vo Švajčiarsku. Keď raz zostarnem, tak sa presťahujem do Švajčiarska. Tam možno žiť- na dôživni, výmenku. Zatiaľ sa mi páči Paríž. A v inej dobe? Azda zajtra, pozajtra. Len nie včera.“
„Mali by sa ženy nad 40 obliekať ináč ako mladé dievčatá?“
„Moje šaty sú pre ženy od 18 do 80 rokov. Dnes niet už nijakých starých žien.“
Str. 39
„...povedzte svojim čitateľkám, že ženy dneška vedia priveľa- ale nič už nevedia o jemnocite. Zložili svoj štátnický exámen a vzali komusi slovo...Kultúra ženy pozostáva z vecí, ktoré zabudla...A nikdy nech nevychádzajú bez pančúch a klobúka! A vždy nech sa držia vzpriamene! Svet umiera, pretože ľudia si chcú natrvalo oddýchnuť...Mužovia potrebujú jemnosť, romantiku, sú to deti...Na škaredosť si možno zvyknúť, ale na nedbanlivosť nikdy! A oženiť sa možno iba z lásky, to je najdôležitejšie!“
Posledné zaprisahania volala za mnou zo schodov.
Coco Chanelová zomrela pred päťdesiatimi rokmi, 10. januára 1971 v parížskom hoteli Ritz vo veku osemdesiatsedem rokov. Citovaný rozhovor sa odohral približne desať rokov predtým. Keď Trollerova kniha vyšla v slovenčine, keď Coco umrela, ženy v Bejrúte, v Kábule aj v Teheráne nosili minisukne. Rovnako ako v Paríži či v Bratislave. Svet sa bohužiaľ odvtedy veľmi zmenil a nie je to len o tých minisukniach.
Georg Stefan Troller sa narodil vo Viedni 10. decembra 1921. Jeho otec bol židovský obchodník s kožušinami z Brna. Po anšluse Rakúska, šestnásťročný Georg ušiel najprv do Československa, neskôr do Francúzska, kde ho následne intervenovali, ale v roku 1941 sa mu podarilo cez Marseille dostať do USA. Narukoval do americkej armády a zúčastnil sa bojov na európskom fronte. Pri oslobodzovaní koncentračného tábora v Dachau a Mníchova pracoval aj na dokumentácii týchto akcií.
Po vojne sa nedokázal usadiť v Rakúsku, vrátil sa do USA, kde študoval angličtinu a divadelníctvo a následne sa natrvalo vrátil do Európy a ako rozhlasový reportér pracoval najprv v Berlíne a potom v Paríži. Podľa vlastných odhadov, viedol približne 1500 rozhovorov. Sedemnásť z nich som čítal a sú vynikajúco podané, mimoriadne dobre sa čítajú. Okrem iného aj preto, že v tom výbere európskych celebrít v Parížskych rozhovoroch je ich len šestnásť. V ôsmej kapitole „V sedemnástich rokoch umierajú sny“ Troller spovedá Gudrun z Hamburgu, ktorú objavil v tanečnom lokáli a v Paríži je len dva týždne. Strana 79:
„Gudrun, koľko máte rokov?“
„Práve 17.“
„Povolanie?“
„Zamestnankyňa v obchode.“
„Pokladáte sa za typickú zástupkyňu svojej generácie?“
„Čo nazývate typickým? Nijaký človek nie je typický, každý stojí sám osve. Ale keď myslíte: ak sú aj iné dievčatá, ktoré poznám, také ako ja, potom nedbám.“
Tento rozhovor je rovnako autentický, plnokrvný, ako ostatné. V tom je autorovo majstrovstvo, ktorému želám, aby sa takto o jedenásť mesiacov, v zdraví dožil stých narodenín.
