„V čarovnom sherwoodskom lese neďaleko Nottinghamu blúdilo pomedzi duby niekoľko mníchov v čiernych kutniach...“
To nie je príbeh o Robinovi Hoodovi, takto začína kniha André Mauroisa „Don Juan alebo Byronov život“ (preklad Miroslava Bártová). Mnísi hľadali vhodné miesto na založenie augustiánskeho kláštora potom, ako kráľ Henrich II. sľúbil pápežovi oferovať veľké sumy na kláštory, ako kajanie sa z vraždy Thomasa Becketa. Opátstvo Newstead vydržalo tri storočia, keď sa iný kráľ- Henrich VIII. rozhodol stať hlavou (rozvedenou) anglikánskej cirkvi a opátstvo, ako mnoho ďalších, skonfiškoval. Následne ho predal verným Byronovcom (Buronovcom), príslušníkom starej normanskej šľachty z čias Viliama Dobyvateľa.
Georg Gordon lord Byron prišiel na Newsteadske panstvo potom, ako nečakane zdedil titul lorda so svojim novofounladským psom Boatswainom, možno aj buldogom Nelsonom, koňmi a večnými dlhmi, pred ktorými unikal celý život. Spoločnosť mu robil verný starý sluha Joe Murray ktorého zdedil s panstvom a občas niekoľko priateľov z nedávno ukončených univerzitných štúdií. V lete 1808 mu do plnoletosti chýbalo pol roka, vydal prvú zbierku básni „Hodiny záhaľky“. S matkou sa neznášal, o otca- večného hazardného hráča a nespoľahlivého dandyho prišiel ako dvojročný. Vzpurný a nezvládnuteľný vo výchove, zahriaknutý aj vznetlivý kvôli svojej postihnutej nohe, inteligentný a lenivý v škole, nešťastne zamilovaný do každej druhej na ktorú len uprel svoj zrak a neskutočne žiarliaci na svojich priateľov, zamiloval si desaťročia pustnúce klenby, cimburia a siene. A mladučký dub, ktorý tam pred pár rokmi zasadil a už sa skoro udusil pod burinou.
Pes Boatswain dostal besnotu. Byron ho ošetroval ako priateľa, holou rukou stieral sliny vytekajúce psovi z otvoreného pysku. Novofoundlanďan ostal verný do konca a nikoho nepohrýzol. Keď zdochol, Byron povedal:“Teraz som stratil všetko, okrem starého Murraya.“ Už dávno spomínal, že chce, aby ho pochovali so psom. Teraz zamýšľal vybudovať hrobku. Z akejsi zvláštnej a preňho príznačnej vyzývavosti dal pomník stavať na mieste, kde v spustnutom kláštornom kostole kedysi stával oltár. Základ z veľkých kruhovitých schodov viedol k jemne tesajúcemu podstavcu s nápisom; na podstavci stála antická urna a jej krásne obrysy sa odrážali od holých lomených oblúkov. Na podstavec dal vyryť:
Prebásnil Ján Buzássy
Joemu Murrayovi povedal, že do tejto hrobky dá pochovať i jeho. Ale Murraya to veľmi nenadchlo „Keby som si bol istý,“ povedal, „že tam raz bude odpočívať i jeho lordstvo, ešte by sa mi to ako- tak pozdávalo, ale nerád by som tam ležal ja sám s tým psom.“
p.s. ešte som iba na strane 93, ak sa dozviem ako dopadol Murray a bude to zaujímavé....
