Obdobie bez bulvárnych správ, čo sa vedelo aj nevedelo, šírilo a dopĺňalo sa zaručenými pikoškami. Nielen o Ivanovi Mistríkovi, tiež o Marike Gombitovej či Jiřím Schelingerovi.
Pravda, ak vôbec, bola známa úzkemu okruhu ľudí a tí po publicite netúžili ani vtedy a netúžia po nej ani teraz. Bulvár je nemilosrdná aktualita, nestarajúci sa o dôsledky svojej zádrapčivosti, polopravdy a pololži, vedomý si svojho odbytu.
Približne v dobe, keď sa Ivan Mistrík zbavil svojich trápení, urobil tak aj spolužiak Rasťo zo strednej školy. Vyskočil z piateho poschodia a nikdy sme sa nedozvedeli, prečo tak urobil, niečo po dvadsiatke. Už si presne nepamätám, po maturite pracoval buď v divadelných dielňach, alebo v štúdiu na Kolibe. Čisto teoreticky, mohli sa s Ivanom Mistríkom stretnúť, ale to nie je podstatné.
Ešte pred hodinou som nevedel, že budem o tomto písať a keby som sa neponúkol s tým dokončením obeda, ani by som to nepísal. Skončilo sa obdobie maturít, cítili sme sa vtedy už naozaj dospelí, veď povážte- prvá a druhá spolužiačka vydatá, prvé dieťa na svete, prví z nás zarezávali svoje dva roky v zelenom. A stále kopec srandy, nejako bolo, nejako bude, prvé zamestnanie. Prišlo to až po dvoch troch rokoch, prvý rozvod a prvá ( a jediná chvalabohu) samovražda. Aj keď, zo širšieho okolia bolo tých samovrážd dvadsiatnikov neuveriteľne veľa, spomeniem si minimálne na piatich.
Ani ma nenapadne súdiť a odsudzovať, som si istý, že každá bola zbytočná. Možno sa stačilo trikrát zhlboka nadýchnuť, s niekým porozprávať, opiť sa, alebo naopak, neopiť.
Niekedy nestačí ani to, 9. mája ráno, teda pred mesiacom, zomrel prvý zo spolužiakov prirodzenou smrťou. Teda, ak sa dá o prirodzenej smrti hovoriť, pod brannú povinnosť už síce nespadáme, ale zdá sa mi to veľmi skoro. Rok sa trápil s akýmsi svinstvom a dobojoval. Stano z Prievidze a Rasťo z Rajeckých Teplíc, už si ani nepamätám, na ktorých izbách bývali, len zopár zážitkov a somarín, čo sme povyvádzali.
Tých tridsať rokov, čo delí ich odchod zo sveta je viac ako jedna generácia, pribudlo xy problémov, pribudli tiež nové pomenovania tých problémov, len jedno sa nezmenilo.
Nikdy nebudeme na isto vedieť, či máme ľutovať to, čo sme urobili, alebo to, čo sme neurobili. Asi je to tak dobre. Dúfam priatelia, že za tou nezmyselnou odpoveďou sa budeme ešte dlho plaholčiť.
