Jej nevrlý manžel ju vyprevádzal zavrčaním, aby nezabudla na hovädzie párky a nech jej to zas netrvá večnosť. Pani cupitala prázdnym námestíčkom, možno sa s niekým pozdravila, soundtrack seriálu predpovedal, že temný zločin sa už v tej chvíli pravdepodobne odohráva. U mäsiara pani povedala čo všetko by chcela a mäsiar s ľútosťou odvetil, že prišla skoro, že má zatiaľ iba bravčové párky, že tie hovädzie ešte iba bude robiť. Ach jaj, povedal som si, takto je to teda. Malá komunita, osvedčené výrobky, klientela susedov a známych, ktorí nevezmú do pusy niečo z hypermarketu, načo aj, keď nemusia. Potrpia si denne na čerstvé delikatesy miestneho mäsiara. To by som bral, to sa mi ale v Bratislave, ale ani v malej obci na Slovensku zrejme nikdy nepošťastí. To by som sa zrejme buď nedoplatil alebo, čo by mohlo byť príznačnejšie, výrobky by postupne naberali chuť bežného komerčného mäsového produktu. Pani nakúpila čo sa dalo, doma si to samozrejme od muža zlizla, ak už toho paznechta medzitým niekto nezabil, čo sa mu ale určite stalo neskôr.
Včerajšia reportáž o povodniach v juhozápadnom Anglicku, najme v grófstvach Cornwall a Devon, nuž, na takýchto správach nie je nič veselé. A ani zaujímavé, bohužiaľ, deje sa to nejako pričasto v posledných rokoch. Deň pred Vianocami je to predsa len deprimujúcejšie, stovka domácnosti evakuovaná, podmáčané cesty a trate, výstrahy pred cestovaním. Nech to miestny radšej odložia, ak to nie je nutné. Deň pred Vianocami, kedy je to cestovanie väčšinou naozaj nutnejšie ako inokedy. A ešte, zrušené futbalové zápasy. A ešte, to ma teda naozaj zaujalo, informácia o tom, že povodne skomplikovali činnosti podnikateľov. Rozhovor so zamestnancom nejakého hypermarketu, bielovlasým šesťdesiatnikom, ktorý asi nebol profesionálny mäsiar, ten by to povedal inakšie. Lebo, hypermarket, to je čistokrvný konzum bez fantázie, prostredie, v ktorom ak vyjdete zo zabehaných koľají, nič zrazu nefunguje. Personál je bezradný, zákazník znechutený, výrobok určený na dnešnú konzumáciu končí kdesi na skládke. Sympaťák proste povedal:
„Bolo to strašné, vodu sme zvládli, no nemali sme žiadnu elektrinu. Nemohli sme nič urobiť, nemali sme ako krájať. Je to nebezpečné, keď máte nože a žiadnu elektrinu.“
Nečakal som výraz nebezpečné. Keby povedal, padali sme na hubu, bolo to úmorné, skoro nám ruky odpadli, než sme to nakrájali. Pre nich bolo ale nebezpečné, zobrať do ruky mäsiarsky nôž a krájať ručne. Určite to bude tak, že na tisícky zákazníkov je zopár členov obsluhy a elektrické krájače, že to fyzicky ani stihnúť nemôžu, ale predsa, akoby to hovorilo o tom, čo všetko z nás môže spraviť bezmocných konzumentov. Stačí, aby vypadol prúd, nebodaj aj signál a sme v koncoch. V Anglicku aj na Slovensku, ilúzie si robiť netreba.
Dávno pradávno, už to bude aj 25 rokov, sa kamarát Josef z Věžek pri Přěrove rozhodol, že sa ožení a týždeň či dva pred tým urobí rozlúčku so slobodou. Dosť komplikovane sa tam z Bratislavy cestovalo, presadať v Brne aj v Přěrove, bol február, žiadna idylka, ale poriadne tuhá zima. Komunikácia vtedy fungovala, keďže nie každý bol dostupný na domácej pevnej linke, hlavne korešpondenčnými lístkami, prípadne telefónom do zamestnania. Potom to už ale muselo platiť, bolo ťažké na poslednú chvíľu niečo meniť. Nejako som pricestoval do Věžek, doma bola iba kamarátova mama. Sedela trochu bezradná v kuchyni, na stole veľký lavór a v ňom zmrznutý srnec, v polohe sadrového odliatku pompejských obetí.
„Pepík s tátou šli střelit srnce na guláš. Ale vyndala jsem tohoto z ledu, když nic nepřinesou. Co s ním mám dělat, je na kost. Snídals?“
Dostal som domáce raňajky a nachystali sme nože na porciovanie zmrznutého srnca, keby náhodou. Prvý dobehol do dvora stavač, jeho radostné pobehovanie však bolo klamlivé, srnca nepriniesli. Tak sme si pripili iba na uvítanie a začali sme sa mordovať so srncom. Po čase nás Josefova mama poslala chystať cibuľu. Josef pristavil rebrík k šope a liezol na povalu.
„Kolik?“ kričí na mamu z povaly.
„Čtyři Pepíku,“ a Pepík mi zhadzuje štyri cibule do náručia.
„Čtyři kila Pepíku, děláš celýho srnce.“
Tak reveme vonku na dvore a čistíme a krájame hromadu cibule, ukrajujeme z klobások a zahrievame sa domácou pálenkou. Potom spoločne varíme guláš, prišlo už niekoľko jeho kamarátov, striedame sa pri miešaní, kecáme. Vedel som, že rozlúčka so slobodou bude v miestnej krčme, kde si Josef prenajal miestnosť, popozýval však priveľa kamarátov a prišla nás sotva polovica. A spravil jednu chybu. Rátajúc s počtom kamarátov, kúpil u mäsiara dve štangle suchej salámy, dal ju olúpať a nakrájať. Trvalo to snáď hodinu, než sa jedinej mäsiarke v miestnom obchode podarilo takéto množstvo ručne nakrájať. Keď sa za Josefom začala tvoriť nespokojná rada, mäsiarka odložila nôž a obslúžila ich, potom pokračovala.
„Já su blbec, teď to všechno oschne, jezte to kurňa,“ a tak sme jedli, až nám bolo zle.
Bola to pekná rozlúčka so slobodou. A pre mňa aj s Josefom, viac sme sa nestretli. To sú tie kamarátstva z vojenčiny. Dvakrát som bol uňho doma, dvakrát ma navštívili, ešte pred svadbou aj s priateľkou a potom to nejako vyprchalo. Ale nevadí. Pepík bol fajn chalan, neskutočne zamilovaný, predsavzal si, že napíše sedemstotridsať listov z vojenčiny a toľko ich aj nazad dostal. Dúfam, že im to vyšlo a sú stále spolu.
Takže, takto je to s tým krájaním salámy. Niekedy je to neskutočná otrava, hlavné ale je, aby to šťastne dopadlo. V Anglicku, vo Věžkách aj všade inde po svete. Na Štedrý deň i hociktorý iný. Šťastné a veselé.
