Opravte ma ak sa mýlim, nesledoval som vyhlásenia ortodoxných členov strany Hlas vždy a stále, ale okrem Pellegriniho, neviem si vybaviť nikoho, kto by jasne ako on deklaroval nemožnosť akejkoľvek spolupráce so Smerom. Vyjadrili sa niekedy takto Saková, Raši, či Tomáš? Hádzal hrivou, s rukami vo vreckách, pri takýchto suverénnych vyhláseniach Eštok? Možno hej, hovorím, nespomínam si.
Takéto autentické rozchody sme na Slovensku zažili viac krát a vždy viedli k zániku materskej aj odštiepeneckej strany, alebo aspoň k fatálnemu prepadu volebných výsledkov. Keď sa Ivan Gašparovič rozharkal s Vladimírom Mečiarom, budúcemu dvojnásobnému prezidentovi Slovenskej republiky fantázia stačila len na to, aby z HZDS urobil HZD a mal na desať rokov vymaľované. Možno to bolo aj tým, že sa cítil byť akoby členom Smeru, antipatia medzi Mečiarom a Gašparovičom bola autentická.
Rovnako autentická bola nenávisť medzi Jánom Slotom a Annou Belousovou. SNS a Pravá SNS už kopírovali (vulgárne) Mastroianniho a Lorenovú v Manželstve po taliansky. Kým ale Marcello a Sophia to napokon dotiahli do šťastného konca, Ján a Anna nám a sebe, striedajúc sa na znáške, vysedeli Andreja Danka. Ten si vo svojej genetickej výbave (po politických rodičoch) priniesol syndróm kukučieho hniezda a do toho vlastného si naznášal čo najpestrejšie škrupinky. Že ho plody jeho intelektu môžu aj zabiť mu zjavne nedochádza ani dnes.
A podobné roztržky sme mohli sledovať aj na kolbišti záujmov boja o etnicky odlišného voliča na juhu a juhovýchode Slovenska. Strany, nie najšťastnejšie označované ako „maďarské“, si nijako k sebe cestu nájsť nevedia a sú opakovane tam kde sú.
Kde sme my dnes, je situácia výrazne odlišná. Mnohí dnes tvrdia, že Hlas bol plánovane vytvorený ako piata kolóna Smeru a že taktika Fica a Pellegrini bola nasmerovaná presne tak, aký je dnes výsledok zloženia súčasnej koalície. Som ochotný uveriť, že od samého začiatku bol v talóne aj takýto konsenzus. Ale, tak isto verím aj tomu, že Pellegrini, majúc v zálohe svoj opakovaný dištanc od Fica, by po voľbách s iným prerozdelením mandátov, dostál svojim tvrdeniam a Raši, Tomáš či Saková by verne cupitali za nim. Buďme preto aj radi, že voľby dopadli takto a Pellegrini sa demaskoval raz a už navždy.
Antipatia medzi Ficom a Pellegrinim nikdy nebola tak uveriteľná, ako medzi Belousovou a Slotom, medzi Mečiarom a Gašparovičom. Fico, aj v časoch najväčšieho poklesu vlastných preferencií a utápaní sa v náručiach či v pohárikoch, nikdy voči odštiepencom nevystúpil nekompromisne a definitívne. Naopak, takéto ohlupovanie nateraz cudzích voličov, prenechal svojej večnej podržtaške. Ak niekto dokázal pomaličky, do delikátnej chute uvariť žabu, bol to Fico a jeho majstrovstvo spočíva v tom, že tá žaba ešte stále žije a môže byť pre neho stále užitočná.
Tretí z protestov proti vláde Róberta Fica a jej snahe dokatovať v právnom prostredí Slovenska čo sa len dá, sa už jasne niesol na pomenovaní tej najvýraznejšej falošnosti tejto koalície a tou je bez zaváhania Peter Pellegrini. Fico koná len tak, ako sa vyhrážal, že konať bude a jeho zbor mu kontroval (v zmysle druhých huslí, druhého hlasu). Pellegrini mal konať úplne opačne. Sľuboval dôstojné, odborné, legislatívne čisté riešenia a príslovečným- padni komu padni, mal vytvoriť dojem nejakej novej kultúry v slovenskej politike. Nuž a jeho zbor v rovnako slova zmysle, kontroval jemu a v prenesenom význame kontrovania, oponoval jemnučko Smeru. Len v náznakoch, len súhlasom s postojmi svojho predsedu.
Dnes sa obidve telesá spojili a verní porekadlu- poturčenec horší Turka, Eštok, Tomáš či Saková sa idú potrhať v hraní druhých husiel, teraz už Ficovi. Pellegrinimu síce ostal dirigentský frak. Treba ale hľadieť na tie drobné detaily požiadavky dress codu. A Pellegrini sa mu ochotne preochotne podvolil. Stačí si vymeniť bieleho motýlika za čierny a z čestného hosťa, dirigenta, člena zboru je obslužný personál. Čašník, nič viac. Ganymedes, nič menej. S týmto máme do činenia a toto húta ako ďalej oblbovať.
