Nie som zástancom nosenia dátumov v hlave. Ani ten najdôležitejší letopočet nie je nič viac, ako číslo. Netvrdím, že odrátať od seba dve štvorciferné čísla má vedieť každý aj zo spánku z hlavy. Mať ale také medzery, nie v dejepise a nie v matematike, ale v schopnosti pravdivo odpovedať že neviem, ukazuje našich poslancov z obidvoch táborov, že sú si viac ako rovnocenní.
Na tri jednoduché otázky: kedy prišli Konštantín a Metod?, kto ich pozval a prečo?, prečo je dôležité si ich pripomínať?, oslovení poslanci nevedeli odpovedať správne ani jeden. Nejakú tú polievočku si prihriať ale nezabudli.
Odpoveď na prvú otázku- kedy?, rozložili poslanci do časopriestoru počnúc rokom 1000 pred letopočtom, až po 12. storočie Tomanovej. Niektorí boli pomerne blízko, stále iba hádali a najsprávnejšie odpovedali tí, ktorí navrhli odpočítať 1150 rokov aktuálneho výročia. To by bola prijateľná odpoveď, ale chýba mi tu trošku menej odpisovania zo základnej školy a viac vlastného úsudku. Môžem byť a aj som dosť kritický ku dnešnej Matici slovenskej, ale že vznikla na tisíce výročie príchodu vierozvestovcov, to by si snáď roduverný Slovák zapamätať mohol. Hlavne keď termínmi Matica a vierozvestovci búši do svojich pŕs pri každej príležitosti. Polievočku v odpovedi na prvú otázku si prihrial Kaník. Síce priznal, že nebude hádať, v dátumoch je slabý (o. k.), ale nezabudol pripomenúť, že na pamätnej minci sa mu podarilo presadiť dvojkríž a svätožiaru. Videl tú mincu vôbec a vie čo na nej je? Presadzujú poslanci všetko tak hŕŕ a bez základných znalostí o veci samej?
Odpoveď na druhú otázku- kto ich pozval?, priniesla úsmevné hádania. Samozrejme, objavil sa kráľ Slovákov, neidentifikovaný tak isto ako ktorési veľké knieža (Brixi, Martvoň). Jedine Mikloško pomenoval Rastislava, aj on však na prvú otázku musel použiť odrátavanie a sekol sa o desať rokov, čo neskôr opravil. Kráľ alebo cirkevný hodnostár sa objavil viac krát, podľa Simona prišli z Ríma.
Najjednoduchšie to mali s odpoveďou na tretiu otázku- prečo si ich pripomínať? Tu je veľký priestor na prijateľné omáčky ako: patria do našej histórie; obohatili nás; šírili vzdelanosť a podobne. Dve polievky ale strašne prihoreli a smrad zo spáleniska najvýstižnejšie charakterizuje pomery na Slovensku a zákopovú vojnu, obhajujúcu vlastné bahno v zákopoch, vedenú malými vojačikmi.
K odpovedi Zsolta Simona: „vy si ich pripomínate, ja nie“, len toľko, že je to zároveň odpoveď na to, kedy budú rozpäté krídla Turula na Slovensku prijímané bez rozpakov a povšimnutia. Zatiaľ, aj vďaka takýmto odpovediam v nedohľadne.
K odpovedi Richarda Sulíka: „tento sviatok je úplne zbytočný, zrušil by som ho“, už dodať naozaj nie je čo. Je naozaj zbytočný, ak ho necítime a netušíme jeho význam. V krátkej histórii jeho pripomínania, bol každou vládnou mocou zneužívaný pre vlastné ciele. Slováci sú príšerne zakomplexovaní a vzdávajú sa pevného bodu na úkor neoverených báchoriek. Bronzový hrdina na bratislavskom hrade, spínajúci sa nad svojou márnosťou, tým pevným bodom mohol byť. To čo svojou mocenskou politikou vybojoval, pretrvalo v Uhorskom štáte vo svojich identifikovateľných hraniciach až do začiatku 12. storočia. Bolo to Nitriansko, údelné kniežatstvo uhorských kráľov, oproti zvyšku meniaceho sa štátu, predsa len s rozvinutejšou správou a administratívou. To čo malo tú administratívu a správu posilniť a udržať, to Svätopluk navždy zničil. Vyhnal Metodových učeníkov, zavrhol nový jazyk v liturgii a vrátil sa k latinčine. Nemohla to byť politická nutnosť, politickou nutnosťou bolo Rastislavove pozvanie a pochopenie dôležitosti vlastného jazyka. Tých pár desaťročí pôsobenia vlastného jazyka v našom vtedajšom priestore má na svedomí, že ako národ stále existujeme. Ako silne dokáže jazyk na svoje okolie pôsobiť si môžeme overiť na postupnej asimilácii Lužických Srbov, alebo na silnom postupe maďarizácie za päťdesiat rokov jej pôsobenia na Slovensku. Uvažovať ako by sa vyvíjal Uhorský štát, s iným liturgickým a úradným jazykom, je asi príliš odvážne a patrí do sféry keby bolo keby.
Že to ale nie je otázka liturgie, ale niečoho úplne iného, dokazujú Česi. Jeden z najateistickejších národov Európy, oslavuje príchod Konštantína a Metoda okázalejšie a úprimnejšie, ako údajne silno veriace Slovensko a nikdy sa ho nevzdá. Chápe tento medzník svojej histórie ako najpevnejší, spolu s husitským hnutím, Bielou horou, 28. októbrom a podobne. So všetkými pozitívami a negatívami, ktoré tieto medzníky pre český štát priniesli.
Že Česi a Maďari ovládajú a ctia svoju históriu mnohonásobne vyššie, by mohlo byť na Slovensku všeobecne známe. Keby ale Slováci vedeli aspoň to, že históriu píšu víťazi. Česi aj Maďari boli víťazmi len vo svojom priestore, viac za stáročia ustupovali a prehrávali, akoby postupovali a vyhrávali. Ak mali príležitosť na prepisovanie dejín, tak iba vo vnútri toho priestoru, kde bolo aj Slovensko. Na koho ak nie na seba sa potom môžu Slováci hnevať, ak odpisujú od suseda a nevedia čo?
