Dôvody takého konania nie sú relevantné. Sú mimo misu a oprávnene za ne hrozí postih. Andreja Danka sa mimoriadne dotklo, že verejnosť nezhíkla v nadšenom obdive potom, ako sa jeho povýšenie z desiatnika na kapitána armády SR, z utajenia dostalo na verejnú známosť. Drvivá väčšina to mala a má u prdele a Igor Matovič sa chopil témy svojim hulvátskym spôsobom. Dosť často mi vadil, v tomto prípade menej.
Skutočnosť je ale taká, že Andrej Danko, v snahe odpovedať rovnakou kartou, siahol do rukáva po veľmi zvláštnom ese.
Ja neviem do akej miery utajenia patrí informácia o zdravotnej spôsobilosti branca, stojaceho na Adama pred odvodovou komisiou. Všetko o prekonaných chorobách, fyzickej a duševnej dispozícii a bývalých či trvajúcich diagnózach patrí do kategórie lekárskeho tajomstva. Armáda určite má právo takéto informácie zhromažďovať, napokon, aj za ich pomoci sa rozhodovala, pokiaľ bola základná vojenská služba povinnou, koho do zbrane povolá a koho nie. Lenže, ak zhromažďovať áno, dovoliť kade komu do nich nahliadať a informácie ďalej šíriť určite nie.
Keď Dankove kapitánske výložky zožali výsmech a Matovič sa témy chytil, predseda Národnej rady začal narábať so skutočnosťou, ktorá mohla byť aj verejne známou. Že Igor Matovič vlasti neslúžil a stalo sa tak po rozhodnutí odvodovej komisie, ktorá mu na základe určitej diagnózy dala onú „modrú knižku“ a stal sa z neho „nevojak“. Potiaľ by to bolo v poriadku. Modrou knižkou sa pochválil kde kto a vždy pre jej vydanie bola nutná konkrétna diagnóza.
Ak ale Andrej Danko na posilnenie svojho zosmiešnenia (všetkých) nevojakov k Matovičovi priradil aj jeho bratranca, vtedy poslanca Národnej rady, Jozefa Viskupiča a vytasil sa informáciou, že o ich modrých knižkách rozhodoval ten istý lekár, je to viac ako silná indícia, že sa dostal k materiálom, ku ktorým sa nemal nikdy dostať. Či ako desiatnik, kapitán v zálohe a ani ako predseda Národnej rady.
„Keď ma niekto oslovuje pán kapitán a má podvodom modrú knižku od toho istého lekára ako pán (poslanec) Viskupič, tak mi je na usmiatie. Ja som nebol podvodníček a nevymýšľal som si choroby. Je mi vás oboch ľúto, že máte také diagnózy, že ste dostali modré knižky.“
Andrej Danko počas schôdze parlamentu 29. marca, Matovič mu následne povedal, že je idiot.
(Denník N, 9. máj 2017, Vladimír Šnídl)
Nemohol ich mať od vtedajšieho ministra obrany Gajdoša (SNS), lebo je smiešne si predstaviť, že by sa on osobne hrabal v nejakej bohom zabudnutej kartotéke. Ale rovnako je smiešne veriť tomu, že Danko presne vie, kde sú takéto údaje zhromaždené, akou formou sú archivované a že sa na dotyčné miesto vybral osobne a hľadal si tam kamaráta ktorý by mu helfol.
Andrej Danko si podľa vlastných slov ctí armádu a vojenstvo ako také. Vie teda, ako funguje subordinácia a ako subordinačne postupovať, ak sa v armáde niečo žiada. Či už na základe rozkazu, alebo z osobných dôvodov. Dotyčný musí vedieť, koho sa ma pýtať či dať mu pokyn. A z toho nám vyplýva, že pre Dankove osobné a nanajvýš hlúpe ciele, niekoľko ľudí, jeho nevynímajúc, konalo v rozpore s predpismi.
A nutné je, aj v súvislosti s prebiehajúcim vyšetrovaním Fica a Kaliňáka, každé takéto porušenie zákonnosti pripomínať a podľa miery nebezpečnosti takéhoto konania aj konať. Danko už môže bozkávať (všade) len desiatnicke frčky, Matovič ostane navždy Matovičom, hádam to ani za riešenie nestojí. Na druhej strane, verejný činiteľ by mal zaspávať a zobúdzať sa s vedomím, kde sú hranice jeho oprávnenej pôsobnosti a že platiť sa má aj za hlúposť. Doslovne, padni komu padni. Inak tu poriadok nebude.
