24.10.2012 rozhodol Ústavný súd o návrhu skupiny poslancov NR SR na podanie výkladu článkov ústavy, ktoré sa týkajú povinnosti prezidenta republiky pri vymenovaní Národnou radou zvoleného generálneho prokurátora. A o možnostiach nevymenovania takéhoto riadne zvoleného kandidáta. O tom sa už popísalo dosť a je to všeobecne známe.
O rozhodnutiach Michala Kováča ohľadne pána Lexu, sa zmieňuje predsedníčka Ústavného súdu, pani Macejková, v obsiahlom Doplnení odôvodnenia k tejto veci. Nie náhodou. Demonštruje na tomto príklade silu mandátu, akým na rozdiel od Michala Kováča zvoleného parlamentom, disponuje prezident zvolený v priamej tajnej voľbe. Vyslovuje zároveň svoj názor, podtrhujúc tým názor v samom odôvodnení, že majiteľovi takto silného mandátu patrí právo rozhodovať o vymenovaní či nevymenovaní konkrétneho kandidáta. Ak má silný mandát Národná rada volená v priamych a tajných voľbách, po takej istej voľbe patrí tak isto silný mandát aj prezidentovi. Tieto procesy, voľba v parlamente a vymenovanie prezidentom, si nemajú konkurovať, majú sa dopĺňať a vzájomne sa kontrolovať. Z takto ošetrenej spolupráce zákonodarnej a výkonnej moci, musí zákonite vzísť funkcionár, požívajúci silu obidvoch silných mandátov. Má dnes niekto dojem, že nový generálny prokurátor, nech nim už bude ktokoľvek, bude mať tak silný mandát? Nie, miesto toho, aby sa dve zložky moci dopĺňali a vzájomne posilňovali svoje rozhodnutia, oni sa vzájomne oslabujú a negujú. Výsledkom je chaos a slabý funkcionár.
Dôvodom takéhoto výsledku je politikárčenie namiesto politickej súťaže, kupčenie namiesto slobodnej politickej tvorby. O politickej súťaži, o politickej tvorbe sú nálezy, odôvodnenia aj rozhodnutia Ústavného súdu. Nájsť sa dajú aj v odlišných stanoviskách, práve k tomuto rozhodnutiu. Jednoducho, sudcovia neustále politikom odkazujú, že nemienia byť zaťahovaní do politikárčenia a kupčenia. Tí ale tieto odkazy zrejme nečítajú. A ak čítajú, neberú si prečítané k srdcu; napríklad toto:
Obidve volebné formy (verejná alebo tajná) sú pri voľbe dotknutých verejných funkcionárov de lega late v súlade s ústavou, majú svoju vnútornú logiku, výhody aj nevýhody. Dôvody pre jednu či druhú voľbu preto nemožno hľadať v ústavnoprávnych konštrukciách, ale iba v rovine politickej vôle. Ak je skupina poslancov NR SR toho názoru, že ňou napadnutá právna úprava je nevhodná alebo vyvoláva negatívne dôsledky, môže sa usilovať o jej zmenu v rámci politickej súťaže, nie v rámci súdnej kontroly ústavnosti, ktorá zo svojej podstaty musí byť obmedzená iba na otázky ústavnoprávnej povahy.
Časť z nálezu ÚS SR z 5.10.2011, sp. zn. PL. ÚS 95/2011, ktorý rozhodol, že voľba generálneho prokurátora bola legitímna a Jozef Čentéš je riadne zvolený kandidát na funkciu generálneho prokurátora.
Lenže, na riadnu a regulárnu politickú súťaž v našich končinách nebolo nikdy času. Všetko ušité horúcou ihlou, ešte horúcejšou sa pláta a tak niet divu, že všetci tovariši aj majstri, skôr ako si stihnú stiahnuť náprstok zo svojho prsta, už kritizujú nepekné stehy na inej figuríne. Zhodou okolností, terajší prezident má z obdobia, kedy predsedal Národnej rade, jedny z najdopichanejších prstov. Nie iba podpisom predsedu NR, ale tiež váhou svojho postavenia v hierarchii HZDS, sa pričinil o zmenu zákona č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe z 5.4.1995. Ak Michal Kováč odmietal vymenovať Ivana Lexu do akejkoľvek funkcie, jednoducho sa zmenil zákon a riaditeľa SIS už nevymenovával prezident na návrh vlády, ale vláda na návrh predsedu vlády. To je tá veta z nadpisu, pretože je to jediná veta z novelizácie, ktorá mení onen predpis: „(2)Riaditeľa informačnej služby (ďalej len „riaditeľ“) vymenúva a odvoláva na návrh predsedu vlády Slovenskej republiky vláda Slovenskej republiky.“ Takáto zmena zákona je samozrejme platná a regulárna. Ostáva už iba na úsudku jednotlivca, či ju považuje za politickú súťaž alebo za politikárčenie za účelom dosiahnutia konkrétneho cieľa. Ale, aby som snáď neubližoval Ivanovi Gašparovičovi, je namieste pripomenúť, že takéto zmeny zákonov, ľahko priehľadné v účelnosti a účelnosť sa ani nesnažiace schovávať, si odskúšalo hádam každé vládne zoskupenie. Naposledy to terajšie, keď v skrátenom legislatívnom konaní (aj keď sľub bol o inom) parlament prijal a schválil vládny návrh zákona o organizácii a konaní pred Ústavným súdom, čo je mimochodom posledným polienkom do ohňa. Tým predchádzajúcim bola zase zmena zákona o Národnej rade od predchádzajúcej koalície. To aby odhalili (?), zamedzili (?), či nebodaj raz a navždy vystrnadili (?) zo slovenskej politiky politikárčenie a kupčenie? Ani náhodou. Je to len pokračovanie zavedených zvyklostí, kedy občan dovidí, je mu priam strkané pod nos všetko z politických omáčok (O päť minút dvanásť, V politike atď), podstatné sa ale nikdy nedozvie. Kto a kedy, čo naozaj a čo za to na oplátku? O tom nevieme nič.
Ivan Gašparovič 2. januára oznámil, že sa rozhodol Jozefa Čentéša nevymenovať za generálneho prokurátora a na deviatich stranách uviedol svoje dôvody. Má za to, že nie sú svojvoľné. Druhý deň, predseda vlády Róbert Fico vyhlásil, že už nevidí ústavné prekážky, ktoré by bránili k novej voľbe generálneho prokurátora. Vyplýva z toho, že dôvody pána prezidenta tak isto nepokladá za svojvoľné. Ten istý deň podal Jozef Čentéš ústavnú sťažnosť pre nevymenovanie za generálneho prokurátora na Ústavný súd a ten, 9. januára na neverejnom zasadnutí pléna ÚS, rozhodol o pridelení sťažnosti. Róbert Fico potom prisľúbil, že bude čakať na rozhodnutie ÚS. Mimochodom, všetci zainteresovaní, teda účastníci konania aj tí ostatní, ktorých ďalšie konanie je závislé od rozhodnutia ÚS neustále tvrdia, že ho budú rešpektovať. Nasledovalo bombardovanie ÚS námietkami zaujatosti a súd sa zrazu zdal byť nefunkčným. Vládny Smer sa rozhodol konať a prijal zmienenú novelizáciu. Celých pätnásť dní sa čakalo, či prezident zákon podpíše alebo vráti späť. Po podpísaní sa ohradili poslanci opozície a dosiahli pozastavenie platnosti zákona a preskúmanie jeho ústavnosti. Róbert Fico druhýkrát nenašiel žiadne ústavné prekážky („už toho bolo naozaj dosť!“) a do 13.6. môžu poslanci predkladať návrhy nominantov na post generálneho prokurátora.
Možno mi neprislúcha hodnotiť, či dôvody uvedené pánom Gašparovičom ako tie, pre ktoré vraj nikdy nevymenuje Jozefa Čentéša za generálneho prokurátora sú alebo nie sú svojvoľné. Len mi príde podozrivé, že tak silný mandát potrebuje práve toľko priestoru, koľko poskytuje deväť strán na to, aby v podstate neuviedol žiaden presvedčivý dôvod. Zhrnuté, tak ako je to napríklad na stránke Demagog.sk, sa jedná presne o to, čo sudcovia Ústavného súdu odporúčajú politikom vyriešiť v politickej súťaži. Patria sem okolnosti poznačené korupciou pri voľbe generálneho prokurátora, v ktorej kandidoval a bol zvolený a nedôveryhodnosť z toho vyplývajúca. Toto naozaj patrí do parlamentu a zodpovednosť za to nesú politici, nie kandidát. Nebudeme predsa viniť pacienta z nevydarenej operácie, ani z toho, keď je svedkom zvady na predoperačke, že prejavuje živý záujem o spôsob operácie. Tak isto nebudeme tvrdiť, že sa pacient aktívne podieľal na operácii. Ďalší z dôvodov- výroky nerešpektujúce pôsobnosť prezidenta a Ústavného súdu snáď pán prezident ani nemyslel vážne. Ak pánovi Gašparovičovi nie sú na prekážku jeho vlastné výroky o prezidentovi Kováčovi, ak mu neprekáža, že ako predseda NR SR sa v rozhodujúcej miere podieľal minimálne na dvoch rozhodnutiach (noc z 3. na 4.11. 1994, známa ako noc dlhých nožov a odvolanie ministrov Pittnera a Janičina, a 5.11.1996 v spojitosti s kauzou Gaulieder), ktoré následne Ústavný súd označil, obidve za protiústavné, potom takáto argumentácia je vrcholne svojvoľná. Vyvodzovať neprejavenie dostatočnej zodpovednosti v súvislosti so skartovaním protokolov o výsluchu poslanca Matoviča, to by sa možno aj dalo. Keby tu ale nebolo určité špecifikum, ktorému sa práve tento prehrešok Čentéša, na rozdiel od prehreškov iných aktérov, vymyká. Mali sme tu už samoúnos, v súčasnosti sledujeme samovyšetrenie vo vojenskej kontrarozviedke a tých samoakcií a samoaktivít je tu neprehľadné množstvo. Ale Čentéšov prehrešok, omyl, zlyhanie, nazvime to akokoľvek, ten sa nesamovyšetril. Riešený bol inými a iní nenašli nijaký dôvod na vyvodenie dôsledkov. Toto, ak nechce prezident rozhodovať svojvoľne, jednoducho musí rešpektovať.
Ostáva vyriešiť ešte dve otázky. Prvá znie, prečo politici nechcú hľadať a presadzovať politické riešenia a obracajú sa na súdy, aby rozhodovali za nich? A súčasťou tej prvej otázky je aj to, prečo si aspoň časť tých odôvodnení či nálezov neberú politici k srdcu a nekonajú podľa nich? Nálezy protiústavného konania Národnou radou, boli Národnej rade adresované a bola vyzvaná k náprave svojho protiústavného konania. To je však iba výzva na opätovnú samoakciu a samoaktivitu, tak ako ich poznáme z iných lapsusov. Prečo teda nedochádza k sebareflexii politikov a k naprávaniu týchto lapsusov? Jediná logická odpoveď sa natíska taká, že im to jednoducho vyhovuje. Sme svedkami toho, ako promptne dokážu zmeniť hociktorý zákon. Následky nenásledky, teraz to vyhovuje takto a basta. Ak sa väčšina verejnosti kriticky pozerá na nečinnosť a nevýkonnosť súdov na jednej strane a na strane druhej na nesmierne pôžitky, ktoré podľa nich sudcovia požívajú, prečo s tým niečo nerobia? Sudcovia predsa odporúčajú politikom riešiť každý problém politickou dohodou. Ak sa zákony nezmenia, ostane Ústavnému súdu iba možnosť konštatovať protiústavnosť, a to je všetko. Naozaj toto vyhovuje všetkým tým, čo tvrdia, že počkajú na rozhodnutie a budú ho bezvýhradne rešpektovať? Čím majú zviazané ruky pri hlasovaní?
Druhá otázka je aktuálna v tomto týždni a dôležitá pre budúcnosť. Kto prijme kandidatúru na post generálneho prokurátora? Na súde, nie iba ústavnom, je toho nedoriešeného dosť. To je Fico slepý že nevidí, alebo je naozaj pravda to, čo si asi nemyslím iba ja. Že čím silnejším mandátom politik narába, tým slabšieho funkcionára chce vidieť stáť poruke na povel ochotného konať. Ako mám veriť silnému mandátu, keď výsledkom je dojem, že na tak silný mandát, aby ho dokázal deklarovať na naozaj nezávislý výkon verejnej funkcie, ešte na Slovensku nikto nedorástol?
