Nemám problém uveriť tomu, čomu verí Tibor Gašpar, že nám ukazuje. Je to evidentne na viacerých miestach zašité brucho muža. Dôvod a príčinu takého chirurgického zásahu ako laik posúdiť nedokážem a ani sa tým nezaoberám. Čo vo mne otázky vyvoláva, je doba vzniku tých fotografií (časový odstup od samotného zákroku), dôvody prečo vznikli tak dlho po zákroku a spôsob ako vznikli.
Ak vám režú brucho, aj po tak banálnom zákroku ako mne (pruh, hernia, prietrž), deň, dva si ranu nevidíte. Potom hej, môžete sa už osprchovať a ranu znovu prelepíte. Ťahá to, štípe, omína a vy sa tešíte, že do dvoch týždňov idú stehy či svorky von. Pohľad na tieto svoje partie už znesiete lepšie. Rana sa zaceľuje, začervenanie a opuch postupne miznú, sú však stále viditeľné a aj po päťdesiatich dňoch, jazva je vyššia ako okolie. Hmatom cítite zrasty v spodnejších vrstvách kože.
Rezali a zašívali ma už viackrát. Pred jedenástimi rokmi som si na hánke presekol šľachu. Rehabilitovať som mohol až po sňatí sadry (šesť týždňov) a zo tri mesiace bola ruka ešte fakt grambľavá. Pred deviatimi rokmi to bola operácia krčnej chrbtice (šesť a pol hodiny) a to už sranda nebola. Napriek tomu, tri dni po operácii prišli za mnou z rehabilitačného na JIS (Liberec) a jemne ale predsa, donútili ma začať sa hýbať. Bolelo to príšerne, ale práve kvôli tým zrastom, hýbať sa treba a pohybové obmedzenie mi aj tak ostalo.
Ale rehabilitácia po operácii brušnej dutiny? Blbosť. Naopak, šetriť sa. Prechádzky a pohyb áno, v mojom banálnom prípade, po zhruba mesiaci návrat do práce, ale žiadne gerojstvá. Nedvíhať, nezaťažovať, odhadnúť svoje možnosti už aj vzhľadom na vek. Ani Robo a ani ja vôbec nie sme mladíci. Áno, aj ja som navštívil doktora Google a nabral tak vedomosť, že obojstranná hernia (môj prípad), dá sa vyriešiť dvoma zákrokmi v rozpätí troch mesiacov. Možno áno, možno nie, u mňa to tak nebolo. Šesť mesiacov, povedali šikovné rúčky, ktoré ma rezali a šili. A nemal som najmenší dôvod rozhodnutie lekárov, ktorým vo všeobecnosti dôverujem, prijať ako kompetentné rozhodnutie. Tak sa teda stalo, že mám na porovnanie s jazvami, ktoré nám ukázal Gašpar, svoje dve. Na svojom bruchu a s časovým odstupom necelého pol roka. A aj keď dôvody zákrokov sú diametrálne odlišné, priebeh hojenia rany by snáď porovnanie zniesli. Inak povedané, idem so svojou kožou na trh.
Na prvom obrázku sú moje dve jazvy. Tá vľavo je z októbra, teda zhruba sedem mesiacov stará a vpravo je jazva z 2. apríla, päťdesiat dní stará. Na tej novšej je ešte viditeľné všetko. Aj to, že sa rana pekne hojí a aj to, že je zjavne novšia ako tá októbrová. Fotografia nie je dokonalá. Nepamätám si, žeby som stál holý pred zrkadlom a fotil sa a chcel som to mať rýchlo za sebou. Napriek tomu vidno aj to, že po päťdesiatich dňoch už nejaké ochlpenie dorástlo. Pred zákrokom všetko musí ísť dolu, frizúru aj tak skontroluje a dokončí niekto v nemocnici. Nad obidvoma jazvami je malá, tmavšia bodka. Nie sú to znamienka, ale stopy po vyústení drenáže, ktorá odvádza z rany nežiadúce tekutiny. Tá išla (v mojom prípade) dva dni po operácii a v deň prepustenia von, viditeľné sú ako malé jazvičky.
Na druhej fotografii nám Tibor Gašpar ukazuje na dvoch snímkach niekoho zjazvené brucho. Nie je ani tak podstatné komu to brucho patrí ako to, koľko času ubehlo od zákroku po vznik fotografie. Opäť môj laicky názor- na väčšom z detailov brucha, rana sa viac podobá na tú moju spred siedmich mesiacov ako na tú čerstvejšiu. Žiadne začervenanie, žiadne navonok viditeľné zrasty, jazva je naopak vpadnutá dovnútra. Tiež nemám na bruchu tehličky, v podbruší už vôbec nie. Ale ak mi chce niekto tvrdiť, Gašpar, Melichar a Baltazár napríklad (tiež boli traja), že ide o brucho aktívne športujúceho čerstvého šesťdesiatnika, nuž neviem či tomu uverím. Tomu veku hej, aktívne športujúcemu majiteľovi brucha už ťažšie. Totižto, ak je snímka naozaj urobená cca pol roka po zákroku, skúsme si spomenúť, čo údajný majiteľ brucha v tom čase robil.
Ak hádate, že si z hotela v Bruseli robil videjko so žehlením košele a stíhaním tisícky kľukov popri tom, hádate správne. Toto robilo to údajne brucho pred Vianocami a zverejnilo to. Potom išlo rehabilitovať do vane v Hanoji, čo už nezverejnilo. Že partie toho brucha, ktoré sú bežne u mužov zarastené, sú holé ako detská prdelka ma až tak nevyrušuje. Je každého súkromnou vecou, ako so svojím telom narába, aj v Bruseli brucho spomínalo holenie. Čo ma však trochu metie, je záhadná prítomnosť čohosi úplne vpravo na snímke. Čohosi, čo pripomína niečo medzi krajčírskym metrom a starým, smaltovaným hladinomerom na spevnených brehoch riek a vodných nádrží. Je tam viditeľná stupnica merania, čo mi nijako nejde do hlavy. Čo tam bruchu merali pol roka po zákroku? Mne to príde ako mierka na porovnanie dokumentácie buď pri archeológii, alebo, bŕŕŕ, pri dokumentovaní forenzných dôkazov. Ale pri živom bruchu? Skúsme si predstaviť údajného majiteľa brucha, ako sa už v celkovo dobrej kondícii vyberie pred Vianocami na kontrolu. Nechá si odfotiť pomerne škaredú stopu po chirurgickom zákroku, pridrží si (alebo mu niekto pridrží) pri tých partiách nejakú mierku a ta ho do Bruselu žehliť a kľukovať. Ja to bruchu neberiem, ale nech ono neberie mne môj pochybujúci názor. Ak berie názory Kotlára na vakcíny, či názory Bombica na slobodu prejavu, mohlo by strpieť aj názory moje na jeho historku a ako ťažko svoje boľačky prežíva. Preto mu prajem skoré uzdravenie a ak by chcel a pomohlo by mu to, môžeme si jazvy ukázať a pokecať o kvalite nášho zdravotníctva. Ja tú kvalitu vidím veľmi vysoko, čo sa výkonu lekárov týka, ale veľmi nízko, čo sa týka podmienok im daným k takým výsledkom. A nielen o tom sa rozprávať treba, hoci aj v nedeľu v televíznej diskusii.
