Napriek tomu, že Plzeň oslobodil generál Patton, 9. Mája 1985 sme s kamarátom kládli veniec na hrob dvoch sovietskych vojakov, pochovaných nejakým dianím osudu v západočeskej metropole. Vraj to boli zbehovia, ako zomreli neviem. Nacvičovanie pietneho krepčenia s pneumatikou na dvore posádkovej väznice bolo súčasťou komédie s názvom Československá ľudová armáda.
122 mm húfnice D- 30 sa mi veľmi páčili. Po absolvovaní „prímača“ som bol pridelený ako obsluha dela. Taký ten pako, čo tam skáče okolo a nevie prečo. Dôraz sa kládol na poradovú prípravu a politické školenie mužstva. Mám silný pocit a nutkavé presvedčenie, že súčasná ruská armáda, to, čo tvorí jej masu, je logisticky na úrovni Čsla rokov osemdesiatych. Napravo prieč! Vyrovnať! Vymenuj štáty Varšavskej zmluvy. Číslo zbrane? Budeš nacvičovať Spartakiádu. Bez šitia na vychádzku nepôjdeš. Nemáš príbuzných na západe? Asi tak, asi toľko sa po nás chcelo a potom teda aj nejaká odbornosť v obsluhe. Ale až potom.
Húfnica D- 30 sa odpojila od ťahača, nezmarnej „vetriesky“, o ktorý bola upnutá pevnou lafetou. Druhé dve pohyblivé lafety sa rozložili tak, že medzi nimi bol stodvadsať stupňový uhol, ručnou hydraulickou pákou sa zdvihlo samotné delo do prevádzkovej výšky a po jej zafixovaní ste hlaveň mohli otáčať do omrzenia o tristošesťdesiat stupňov. Vyzerá to jednoducho, ale keď má niekto potrebu vás zhulákať za každých okolností (ja som citlivá povaha, nesmie sa na mňa kričať), môže sa mu stať, že o kanón jednoducho príde.
Obidve záškodnícke akcie sa mi podarili v lokalite Starý Plzenec, Hůrka. Tam sme batériu húfnic rozložili a potom sme ich opäť zložili do prepravnej pohotovosti. A potom odtlačiť nazad na post, rozložiť, zložiť a tak ďalej. V prvom prípade, muselo ísť o nejakú vadu zariadenia, normálne to nemáte ako odlomiť, mi v rukách ostala páka, čo som tak úpenlivo makal na zdvíhaní palebnej sily Varšavskej zmluvy. Urobilo to puk a páka už nebola súčasťou dela. Udivené pohľady si prezerali moje ramená a keďže tam nevideli nič, čo by udalosť vysvetľovalo, poslali ma inde. Toto sa zaobišlo bez nejakej reakcie, ale pri druhom incidente prišla na pretras aj „svojvoľne“ odlomená páka.
„Už zase, ty kkte imperialistická“, zrúkol na mňa veliaci dôstojník. Myšlienkový pochod v jeho hlave bol obdivuhodný. Keby bol na Hůrke nejaký múr, oprie ma tam a zastrelí ako diverzanta.
Bolo to na konci výcviku a húfnice sa už mali zapojiť a odtiahnuť do kasárni. Chcel som prispieť ku hladkému a rýchlemu presunu (bol čas obeda) a pohyblivé lafety som rázne prirazil k tej pevnej. Brzdový kábel nemá čo medzi lafetami robiť a presekol som ho na prvú šupu. Vodičovi, ktorý dohliadal na pripojenie skoro vypadli oči, ale aspoň vo mne nevidel imperialistu.
Neskôr som bol spucovaný už spisovne, na moje prekvapenie, prítomný bol aj vysmiaty spojovací náčelník, írečitý a pohodový (ak ste ho fakt nenasrali) Stredoslovák.
„Koniarko, akú muziku počúvaš?“ pýta sa ma žoviálne.
„Ja neviem, tak všeličo, Čajkovský, Beatles, Prúdy, českú country?“ Kryla pre istotu vynechávam.
„Koniarko, máš hudobný sluch?“
„Asi hej, neviem.“
„Koniarko, sledujem ťa, mám s tebou veľké plány.“ No do riti...a bol zo mňa spojár a potom radista.
Klamal by som tvrdiac, že v posledných týždňoch som si na vlastnú základnú vojenskú službu (1983- 85) nespomenul častejšie ako inokedy. Akonáhle sa Putin dušoval, že záklaďáci rozhodne nevykonávajú špeciálnu operáciu na Ukrajine, tušil som, že veľa chalanov zahučí skôr, ako si uvedomia, čo sa s nimi deje. A pred očami sa mi odvíjali všetky tie lapsusy socialistickej armády, ktoré sme mali prekričať hitom „Přes spáleniště, přes krvavé řeky...“. Ako nikto príčetný tomu nikdy neveril, lebo všetko to bolo tak nasilu, tak zbytočne dlhé, ťažkopádne, nepresné a strašne nudné. A strašne, ale fakt že strašne nákladné a drahé. Toto všetko má dnes stále vo vienku ruská armáda a nevie si s tým rady.
Text je reakcia na článok v Sme o tom, že okrem S- 300, by sme Ukrajine mohli poskytnúť aj samohybné húfnice Zuzany, šestnásť kusov ich staršej verzie, za ktoré ani nepotrebujeme náhradu. Tak som si spomenul na ich predchodkyne, samohybné húfnice vzor 77 DANA, ktoré sme mali v Plzni tiež vo výzbroji a napokon, v článku je reč aj o húfniciach D- 30 a už som sa s úsmevom vracal do minulosti. Ešte ich zopár máme. Každý rok, na poludnie prvého januára, môžete vidieť húfnice D- 30 v televízii. Na petržalskej strane Dunaja pália čestné salvy ku dňu vzniku Slovenskej republiky.
Mimochodom, v českej wikipédii ShKH vz. 77 (samohybná kanónová húfnica 77 Dana (DANA- delo automobilové nabíjané automaticky)) je na konci údaj, kde je vo výzbroji koľko týchto húfnic. Najviac ich má (malo) Česko- 164 kusov M- 77, potom Slovensko- 135 kusov M- 77 a 16 kusov M 2000 a Poľsko- 111 kusov M- 77. A úplne posledný údaj z wikipédie: v roku 2020 bolo oznámené, že Ukrajina zakúpi české húfnice DANA M2 v počte 26 vozidiel. Dnešné počty sa asi nedozvieme, ale keď už Česko začalo upratovať sklady uloženiek, mali by sme nejako reagovať tiež.
p.s. za takmer dva roky mojej služby radistu som nepovažoval za nutné naučiť sa poriadne morzeovku. Ani vtedy nie, ak nado mnou stál spojovací náčelník a sledoval, čo za nezmysly zapisujem na blanket. On morzeovku nepoznal vôbec. Spojovací náčelník.
„Dobre Koniarko, dobre ti to ide“, nadúval sa pýchou nad kvalitou svojho výberu.
Hej, dobre mi to išlo, keď nad vchodom do kasární býval hrdý nápis NEPROJDOU! a my sme si to vždy potvrdili- ak nepůjdou a zdrhli sme zo Slovanov cez štreku na Boškov, kde čapovali...ale však si už domyslíte čo asi v Plzni čapovali.
