Ako 2.176.990 voličov zmanipuluje referendum? Tak, že počtom nadpolovičnej väčšiny k nemu príde a vyjadrí svoj kladný či záporný názor na otázku referenda. A ktorých je viac, ten názor je pre zákonodarcov, so silou ústavného zákona, záväzný. Bolo nás viac pri kladnej odpovedi a na referendovú otázku- „Súhlasíte s tým, aby sa Slovenská republika stala členským štátom Európskej únie?“ nás 2.012.870 povedalo áno, 135.031 nie a 29.089 občanov sa buď pomýlilo, alebo sa považovalo za vtipných a svojimi hlúposťami pobavilo referendové komisie.
Tuho rozmýšľam, ktorá z Ficových totálnych sprostostí, vypľutých popradskému auditóriu v piatok, si zaslúži prím. Komunistický prevrat vykonaný komunistami pri moci, alebo referendum zmanipulované tak rafinovaným spôsobom, že o jeho platnosti rozhodnú úplní hlupáci a tí, ktorí jeho otázku odmietli. Trikrát bravo.
Genialita komunistov Ficovho razenia sa prejavila v jeho priam detinskej nevraživosti k určitým symbolom. V roku 2002, v jeho prvej volebnej kampani, síce proklamoval záujem o vstup do Európskej únie, ale že sa cítil ako chudobný príbuzný, nechcel tam ísť s prázdnou, teda, s holou riťou. Bolo by to celkom ušľachtilé gesto nebyť toho, že štvornásobný premiér má za dobu svojho bačovania (v členskom štáte EÚ) každého šiesteho občana existenciálne na hranici chudoby, deväťdesiat percent domácnosti musí (nemusí, ale chce) oblažiť dotáciou na energie a veru nevyzerá to inak, než že sme za dve dekády členstva v únii pokračovali v hromadnom striptíze, alebo Ficova politika bola načapaná pri niečom nekalom so spustenými gaťami. Ja by som hlasoval za druhú z možností.
Ono, s tým referendom o vstupe, vtedy ešte v piatok a v sobotu (16. a 17. máj 2003) to žiadna sranda nebola. Účasť prvého dňa bola tak mizerná, že Slovensku hrozila blamáž a politici a verejne činní či známi ľudia vyšli do ulíc, hlavne v Bratislave, a nabádali ľudí k účasti. Netvrdím, že ruka v ruke, ale za týmto účelom boli medzi nimi aj exprezident Kováč a expremiér Mečiar. A to je už čo povedať. Rovnako je čo povedať, ktorí dvaja predsedovia parlamentných politických strán toto neurobili. Tipujete správne. Vstup do únie nijako svojim voličom nemienili ospevovať Róbert Fico zo Smeru, vtedy akejsi Tretej cesty z holých rití a Jozef Ševc, predseda KSS.
A aby Slovensko vôbec mohlo o nejakom vstupe niekam uvažovať, muselo sa 17. novembra 1989 zbaviť komunistov a hoci aj nahaté, ale slobodné a dôstojné, zaradiť sa medzi moderné a vyspelé demokracie. Nejako sa nám to stále nedarí. Stále máme dosť holé zadky a bude to najskôr tým, že Fico 17. november bytostne nenávidí. Až tak, že vyhovárajúc sa na konsolidáciu, siahol na tento štátny sviatok a pre jeho spopularizovanie, spolu so svojou zdutou aroganciou, nemohol urobiť viac.
Slovensko sa dnes zobudí pravdepodobne do vlhkého, sychravého rána, mrholiť a pršať bude vari aj celý deň. Po študentských nápisoch kriedou na chodníkoch asi ostanú len biele či farebné fľaky, ale to je to najmenej, čo vieme hocikedy obnoviť. Čo Fico a jeho svoloč obnoviť ale ani vygumovať nedokážu, to je ich počmáraná minulosť, vyfarbená prítomnosť a pokrčená, zhúžvaná budúcnosť. A tak aj vďaka týmto besným diletantom verím, že Slovensko si dobré rána zaslúži a po dnešku bude k nemu o čosi bližšie.
