Výčitka sa dá preložiť slušne a tak ju, predpokladám, už mrzutý Juan Carlos II. myslel- prečo nemlčíš?
Pokarhanie si Hugo Chávez vyslúžil 10. novembra 2007 v Santiagu de Chile, kde prebiehal XVII. Ibero- americký summit. Na ňom sa španielsky premiér José Luis Zapatero ohradil voči otravným verbálnym útokom Huga Cháveza na svojho predchodcu José María Aznara, ktorými mu opakovane, fŕľajúc aj po vypnutí mikrofónu, skákal do reči a Aznara označoval za neoliberála a fašistu. Had je vraj ľudskejší ako fašista, tiger je ľudskejší ako rasista. Chávez takto Zapatera prerušil niekoľko krát, kým sa na neho Juan Carlos neobrátil a rázne ho nezahriakol:
¿POR QUÉ NO TE CALLAS?
Chávez si to preložil ako urážku- drž hubu! sklapni! shut up! a z časti za to mohlo rozdielne používanie španielčiny.
Kráľ Chávezovi tykal, čo nebol rozmar monarchu. V Španielsku (vraj) sa berie takéto oslovenie, aj cudzieho človeka, za prípustné. V latinskej Amerike, ak nejde o dieťa alebo blízkeho človeka, takéto tykanie je chápané ako príkre napomenutie, napríklad neposlušného decka, otravu, hochštaplera. A presne týmto Hugo Chávez počas svojej politickej kariéry bol a vedel, prečo sa uráža. Bezohľadný karierista a oportunista, populistický nímand, ktorý držanie huby vyžadoval od iných. Presne takto, z kedysi štvrtej najsilnejšej ekonomiky svete (50. roky vďaka rope), vytvoril a svojmu nástupcovi Nikolasovi Madurovi odovzdal ekonomickú trosku, od ktorej je v Južnej Amerike chudobnejšie už iba Haiti. To všetko prebehlo v duchu juhoamerickej vášne k vojenstvu a armáde. K vyčačkaným uniformám a vojenským pochodom nasmerovaným k vojenským prevratom. Ku vládam júnt obľubujúcich popravy a vraždy, ospravedlňované hrubým nacionalizmom a láskou k večným revolúciám. Od Bolívara ku Castrovi, od Pinocheta až k samotnému Chávezovi.
Juhoamerické revolúcie si prvých sto rokov vystačili s vlastnými inšpiráciami a posledných sto rokov sa prevažne viažu na kvasenie v Rusku. Európske zmeny sú tiež odrazom diania v Rusku, mixnuté vlastným koloritom a hlúpym presvedčením, že teraz to už bude to pravé orechové.. Nie vždy to boli revolúcie na uliciach a barikádach, nie vždy išlo o palácové prevraty. Len cyklicky sa niektoré európske krajiny približovali alebo vzďaľovali od vzorov v cárskom Rusku, Sovietskom Zväze či v Ruskej federácii. Vždy podľa potreby upútať masy, voličov, oligarchiu, brannú moc. V rámci existujúceho alebo v snahe vytvorenia nového štátneho útvaru.
Rosa Luxemburgová, Karl Liebknecht a Béla Kun to začali. Klement Gottwald a Georgi Dimitrov v tom pokračovali. Tí ešte neoblomne inklinovali k Moskve. Pôvodne tiež Josip Broz Tito, Enver Hoxha či Nikolae Ceausescu, časom však z tej inklinácie poľavili a servírovali doma vlastné bludy. Od Ruskej revolúcie po pád berlínskeho múru, niektorí len mesiace a roky, iní celé desaťročia, pretláčali boľševické ideológie „se vším všudy“, alebo vymýšľali vlastné modely „ľudskej tváre“. Väčšinou skončili veľmi škaredo a zdá sa, že priaznivejší osud nestretne ani súčasných mužíkov, pasujúcich sa za bojarov ruskej imperiálnej politiky presadzovanej mimo hraníc Ruska. Platí to o Viktorovi Janukovyčovi rovnako ako o Alexandrovi Lukašenkovi. Irakli Kobachidze len nedávno vstúpil na scénu a doma ho polovica národa neznáša ako Alexandra Vučica už roky. A takto sa, cez Viktora Orbána, dostaneme konečne k Róbertovi Ficovi.
Fico, rovnako ako Chávez, sa uráža, nevie prepnúť do normálneho módu a prechádza k vlastným urážkam a vyhrážkam. Chávez hrozil zoštátnením zahraničných bánk a vyvlastnením zahraničných ropných spoločností. A žiadal ospravedlnenie od Juana Carlosa. Nedočkal sa ho, tak sa dočkala Venezuela. Jej ropné polia, považované vtedy za najbohatšie po Saudskej Arábii, majú určité špecifikum, čo sa ťažobných možností týka. Piesčitá pôda, komplikované morské dno, niečo také. Dôležité je, že technológia na takúto ťažbu je výrazne drahšia než bežne a Venezuela nie je schopná si ju, po vyvlastnení zahraničných spoločností, zabezpečiť sama. Navyše, čelí sankciám kvôli celkovej politike Cháveza a Madura.
Fico prevzal Slovensko v roku 2006 v určitej kondícii a v konkrétnom smerovaní. Spoločenské reformy v disciplínach školstva, zdravotníctva či sociálnych vecí, boli nie vždy dokonalé, ale dostatočne čitateľné v tom smerovaní. A rovnako čitateľné boli tiež ekonomické reformy v prospech (aj) zahraničných investícií, ukotvenie v NATO a EÚ, zreteľná zahraničná politika, ktorá ešte nebola pred tak závažnými voľbami, ako po rokoch 2014 a 2022. Vo veľmi podobnej kondícii prevzal Chávez Venezuelu v r. 1998. V troch tabuľkách zoznamu štátov sveta podľa HDP, z r. 2014 (OSN), 2015 (Svetová banka) a 2018 (MMF) figuruje Slovensko aj Venezuela.
Kým Venezuela klesala z 26. na 30. a 65. miesto, Slovensko skôr stagnovalo okolo 64., 65. a 63. miesta, kedy ale Venezuelu už v r. 2018 predbehlo (aj bez ropných polí na Záhorí (som napísal ku 31.1.2025)).
3. 7. 2025 sa zjavne nič nezmenilo. Chávez večne živý v Madurovom chápaní pokroku a Fico si bol zase povinne požmoliť klások pšenice a nenechal sa vyrušovať. Zo Slovenska odchádzajú tak pofidérne firmy, ktoré tu zanechávajú miliónové dlhy na výplatách a odvodoch (Sociálna poisťovňa zase naháňa živnostníka s päťdesiat eurovým nedoplatkom a dva roky oblbujúcu firmu si nevšíma) a Fico, Kamenický či Tomáš si zase budú drať huby, ako oni šišky v štichu nenechajú, vytrasú tie prostriedky aj spod zeme a ako je im ľúto, že krásne košele a bagandže, ktoré tak radi nosili na žatvu napríklad, sa už na Slovensku nešijú.
Zo Slovenska ale odchádzajú aj seriózne firmy a hlavne, žiadne sa sem nehrnú. Dve dekády prerušovaného ficizmu nie je to isté ako prerušovaná súlož. Aktérom ficizmu sa zákonite šmyknú päty pri každom pokuse užiť si a neniesť dôsledky svojho orgazmu. Či to zaonačujú snopom jačmeňa zožatého na parkovisku, fľašou coca- coly, muníciou 155 mm, tunelom reálnym či fiktívnym, stále počnú nejakého pankharta a hľadajú mu rodičov, ktorým ho zavesia na krk. A aby to mali jednoduchšie a ľahšie zamietli stopy po svojich úchylkách, vymenujú šesťdesiatštyri pohlaví zo šesťdesiatich dvoch, rázne povedia, tak takto teda nie a pankhart je na ulici medzi ostatnými a ono sa už nejaká fanynka milujúca Fica nájde, aby ho bez reptania živila zo svojho dôchodku a karafiátového šalátu, čo žerie celý rok.
Potom sa tu ale objaví skupinka europoslancov. Ich vedúci rozdá 79 lakmusových papierikov na ošťanie a ťarchavosť hriechom počatú, zistí pri 76 respondentoch prieskumu ojeb ako vieš, pričom ani pri tých troch frigidných neexistuje istota, že neobjavili vede doteraz neznámy postup komu ako vytrieť kocúra a nezanechať po sebe ani mačací chlp.
Ficizmus sa samozrejme zmobilizuje, europoslanci rovní nájomným vrahom sa nemajú čo starať do ich sexuálneho života; sociálneho, demokratického a slovenského, lebo na Slovensku sa takto ondí a je to podlý, progresívno- liberálny útok na našu suverenitu, ktorú nám pozajtra zase donesú Cyril a Metod na Devín. A tam si toto všetko vaše kydanie na Slovensko vyžeriete. Stavíme sa?
