Tupcom sa raz stalo, ak nie viac krát, že nevenovali pozornosť geografii Slovenska a plánovaný výstup na Kriváň, v jednom dni demonštratívne a príznačne tupo zvládli na dve kóty toho mena. Tí vychcanejší si v Nízkych Tatrách ušetrili 1262 výškových metrov a kým tí pravoverní z Tatier Vysokých hrdo a spotene čumeli do doliny, ľavoverní už veselo chľastali v doline inej a v mene celého karpatského oblúka. Ako je zvykom u brata zabratom. Čo sme si to sme si, Kriváňov je pre nás dosť.
Tohto sa chcel, po novom konzervatívny národovec, Fico vyvarovať a pre istotu, svoje nožiská- dubiská, roztiahol ponad Atlantik, aby jeho srdečné pozdravy- yego teplyye pozdravleniya, boli zrozumiteľné od Washingtonu po Moskvu. Však ale hovorím, bacha na rozkrok. Fyzická roznožka ani politická ekvilibristika nie je pre každého.
Zabŕdol nám, junák konzervatívny, pri tom rozťahovaní nôh, až na kótu Suribači. Na tom kopci, na ostrove Iwodžima, to určite každý smerák vie, zatrepotali jedného dňa hviezdy a pruhy. Mimochodom, 23. februára tomu bude akurát osemdesiat rokov. Vlajku, ktorú tak isto každý smerák odjakživa ctí a miluje, pomáhal vztýčiť aj Slovák. Inak by hviezdy Blaha nedával do súvisu s Čaputovou, inak by Fico do pruhov s láskou nezahaľoval všetky generácie Šimečkovcov. Iba ak by nie a všetko nebolo inak včera a inak dnes. Dnes, keď u brata bratom zabratom, frčia aj amíci.
Michal Strenk (Michael Strank) (1919- 1945) pochádzal zo Spiša. Šesťročný vycestoval do Spojených štátov s rodičmi, dvadsaťročný dobrovoľne narukoval do námornej pechoty, dvadsaťpäťročný pomáhal s tou vlajkou a o týždeň na Iwodžime padol. Ikonická fotografia, ktorá pri vztyčovaní americkej vlajky na Iwodžime vznikla a ktorú pozná celý svet a každý smerák, nie je tak úplne originál. Podobne ako seržant Meliton Kantaria (1920- 1993), ktorý vztyčoval sovietsku vlajku nad Reichstagom v Berlíne, kvôli dobrým podmienkam na fotenie možno až tretí v poradí, Mike Strank nebol v tej prvej partii, ktorá po dobití vrcholu Suribači zapózovala fotografovi.
Nič to však na ikonickosti týchto a iných fotografií neuberá. Nevznikli pod paľbou, sú to ale doklady tej vojnou rozpálenej doby, okamžiky takto bombardovanej histórie, príbehy týchto ľudí z mäsa a kostí. Preživších aj padlých, známych aj neznámych, slávnych aj anonymných. Buďme vďační objavom a patentom Niépceho, Daguerra či Talbota. Kreslená história vznikala v ateliéroch, roky aj desaťročia po udalostiach, ktoré ani pri najlepšej vôli nemohli zachytiť reálne a pravdivo. O Reichstag sa bojovalo ešte deň, Iwodžima odolávala ešte mesiac. Strank aj Kantaria boli takmer rovesníci. Strank vo vojne prežil už len týždeň, Kantaria v mieri štyridsaťosem rokov. Dvaja rovesníci z mäsa a kostí, Slovák a Gruzínec. Alebo Američan a Soviet? Čo to mení na ich životoch, snoch a osudoch?
Na Národnom cintoríne v Arlingtone, kde je Mike Strank pochovaný a v nadživotnej veľkosti odliaty so svojimi druhmi v bronze pamätníka, Fico rečnil o mieri. Stále stojac vo Washingtone a Moskve zároveň, inde už vo svojej zbabelosti nedokročiac. Nevydalo, čo už. Pretože, ak by tie reči o mieri myslel naozaj, ťažko by si nechal ujsť tak skvelú príležitosť hovoriť o mieri úprimne. Napríklad, pri soche Miša Strenka v Užhorode, kde sa bol už dvakrát presvedčiť, že na Ukrajine žiadna vojna nie je. Tak to nám odľahlo, že o mier žobroní aspoň v obliehaní sužovanom Washingtone, v neustále bombardovanej Moskve.
