Ak zadáš do AI pojem Herakleitos a k nemu rímsku dvojku, chvíľu pouvažuje a potom uváži, že okrem filozofa z Efezu, mohlo by ísť aj o diskutéra na sme.sk.
Nepoužívam AI, ale veľa krát pri hľadaní nejakého pojmu práve toto vyskočí ako prvé a nepopieram, pomôže zorientovať sa, hlavne v doteraz mne neznámych témach. Takže AI ako taká mi neprekáža, ale reálne, nie veľmi by som sa na ňu spoliehal. Vygenerovala už aj totálne nezmysly. Nie je to však moja téma. Že okrem reálne živých ľudí z mäsa a kostí, reálne existuje aj virtuálna hlúposť je fakt, ktorý mi nijako nezľahčí skutočnosť, že s reálne zlými, sebeckými a teda aj hlúpimi ľuďmi som občas v kontakte. Nechcenom, ale v bežnom živote nevyhnutnom.
A tak isto, tým ľuďom, ktorých ja považujem za zlých, neberiem ich názor či presvedčenie, že ja som zlý (hlúpy, namyslený, sebecký, akýkoľvek), pretože zastávam na určité veci opačný názor ako oni. Ale zaoberať sa nimi? Načo?
Odovzdal som na parkovisku v Karlovej Vsi tašku civilného oblečenia niekomu, koho som v živote nevidel. Sprostredkovaný kontakt stačil, dohodli sme sa, stretli sme sa, rozlúčili sa a moja taška odišla s ním. Na to, aby som nadobudol presvedčenie, že moje civilné tričká, mikina či termo pomôže niekomu okolo frontovej línie, hlavne aby nemusel byť furt v maskáčoch a v hľadáčiku nepriateľských dronov, nemusím byť extra sčítaný.
Ak filozofi, spisovatelia, vzdelanci písali o ľuďoch a veciach s ľudským konaním a zmýšlaním spojenými, ich dielo nebolo primárne určené tým, ktorí im boli témou ich diela. Skôr iným, napríklad aj nám a s tým účelom, aby sme použili svoju mozgovňu a odniesli si z diela to a tak, ako to vnímame a chápeme my. Ako to vníma a chápe konkrétna individualita.
Autori nepublikujú svoju prácu preto, aby ju niekto prehnal ním nastaveným rešeršom a odverklíkoval svoje nabiflené múdra z toho vyvodené. Čím oportunickejšie voči dielu, tým blaženejší pocit oponenta.
Kedysi som čítal strašne veľa, dnes už menej. Čítanie a vnímanie čítaného textu je ale strašne individuálna disciplína. Konkrétny text zanechá v každom konkrétne pocity a veľmi individuálne sa mu k prečítanému pridruží popri tom poznané, z toho vyvodené či vydedukované. Možno správne, možno mylne, ale v tom je to originálne, preto hovoríme o individualitách. Nie o bifľošoch.
Z čítania a vnímania textu mám niekoľko poznaní. V jednom sme sa zhodli so spolužiakom a kamarátom, ale, nemôže to platiť univerzálne. Zhodli sme sa na tom, podľa zhodných skúseností, že ak niekto v detstve čítal Dumasa staršieho, nemôže mať v dospelosti medzery v základných faktoch o dejinách a osobnostiach Francúzska od 16. do 18. storočia. Ak Dumasa čítal ako dobrodružnú literatúru pre mládež a zároveň, lepil sa na neho aj dejepis na Základnej škole, vnímal výtvarné umenie tej doby, videl naživo mušketu niekde v hradnom múzeu, vedel si potom dokopy spojiť dve či viac informácii hoci len okrajovo súvisiacich s Gakonskom, Mazarinom či penosťou na ostrove If. Hovorí sa tomu čítanie s porozumením. Nemusí byť nutne správne, ale musí byť vlastné individualite a tá si musí vedieť dodatočne priznať aj chybné úvahy chybne z doteraz poznaného vyvodené. Pretože, nie iba ja a kamarát sme čítali Troch mušketierov, ale poviem vám, poznal som mnoho rovesníkov, ktorí ani netušili čo čítali. Čo bola fikcia, čo boli reálne udalosti a osoby.
Druhá skúsenosť z čítania beletrie (a pri takejto beletrii to platí aj o odbornej literatúre) je už z dospelosti. Z dospelosti tak rannej, že bolo nutné chodiť do knižníc, vyznať sa v tiráži kníh, hľadať fyzicky v encyklopédiách a hľadať aj tie encyklopédie. Internet nebol, o sociálnych sieťach a podobne ani nehovoriac. Chvála Bohu.
Vtedy niekedy som prvý krát čítal romány Roberta Gravesa "Ja, Claudia" a "Cladius Boh". Nejde mi teraz ani tak o kvalitu diela, ale čo sa mi pritrafilo po druhom prečítaní týchto kníh, asi šesť, sedem rokov po tom prvom.
Ak romány alebo aspoň ich britské televízne spracovanie poznáte, viete, že ide o dosť detailný a presný prierez rímskych dejín ad Augusta po Nera, o juliánsko- claudiovskej dynastii a o dobe prvých piatich rímskych cisarov. Knihy sú veľmi rozsiahle a detailné v osobách a dosť ma triafal šľak, že každý z protagonistov bol okrem iného aj Germanikus Claudius, každa z manželiek či matiek aj Agripinou a mal som z toho trochu guláš, musel som sa v texte trochu vracať, aby mi bolo jasné, o kom je reč.
Ale o.k., je to kvalitné čítanie a Roberta Gravesa, ako mnoho iných autorov, beriem ako záruku poctivej a serióznej práce s témou. Potom som ale natrafil na iného autora.
Zdalo sa mi príhodné po Gravesovi vstúpiť do opisov čiastočne tej istej témy prostredníctvom Philippa Vandenberga a jeho životopisu cisara Nera.
Hm. Mal som to urobiť, nemal? Určite som rád, že som tak urobil. Naučilo ma to brať všetko s rezervou, s odstupom a hádam som aj dospel k nejakému poznaniu.
K poznaniu, že ak niekto pracuje na životopise historickej postavy poctivo a dôsledne, že za jeho dielom sú hodiny a týždne v archívoch, hľadanie nových zdrojov, štúdium pridružených tém hoci aj okrajovo s vlastnou prepojených, výsledkom bude nie iba kvalitne odvedená práca, ale aj kus autorovej individuality a odkazu, ktorý v samotnom diele nemusí byť na prvý pohľad zjavný. Nemal by byť.
Nemyslím si, že Robert Merle bol nejako zvrátený a preto sa pustil do životopisu Rudolfa Hoessa "Smrť je mojim remeslom" a opísal podľa Hoessovych poznámok vznik a fungovanie koncentračného tábora v Osvienčime. Bravúrne spracoval háklivú tému a musel si vedieť dovoliť ostať nad vecou.
Graves a Vandenberg pred takýmto niečím presľapovať nemuseli. Sami sa mohli rozhodnúť, či tá či oná historická postava má alebo nemá ich sympatie. Ono to potom aj tak vyzerá či vyznie, ale je mi to pochopiteľné.
Pustíte sa do životopisu niekoho, kto je synonymom zla, zvrátenosti, brutality ako Nero, robíte to poctivo a výsledkom má byť čo? Že Nero bol iba zlý a zvrátený? Nuž, hľadáte na ňom aj niečo pozitívne, niečo, čo jeho činy nejako vysvetlí či zdôvodní, čo ho aspoň trochu ospravedlní. Inak by ste to možno ani nezvládli.
Vandenbergovo podanie Claudia ako úchylného bisexuála a hlupučkého trtka už bolo možno zbytočnou nadprácou, ale práve extrémne rozdiely v podaní tých istých postáv ma priviedlo k tomu, že aj veľmi obľúbených autorov budem brať s rezervou a nechám si vo vlastnom hodnotení nie ich práce, ale ich podania osôb a doby, určitý priestor na odstup. Na branie vierohodnosti ich príbehu nie na sto, nie na deväťdesiat percent, ale povedzme na takých sedemdesiatpäť.
A len takéto pochybnosti ma môžu, myslím si, udržať v takej kondícii, že okrajová zmienka o niečon novom, zdanlivo pravdivom či zjavne nezmyselnom, o Nerovi, Hoessovi, Dumasovi či Ferdovi Mravcovi, ma vrátia do témy a budem nové informácie schopný vyhodnotiť. Dobre alebo zle, to nie je to najpodstatnejšie. Budem to ja. Ja, ako individualita, nie ako niečo umelo vygenerované z každého rožku trošku, všetko dostupné mne záhadným algoritmom, ktoré si nevedia ani grgnúť a ak si aj prdnú, už mútia niečo o Stromovke.
A tak je to hádam o všetkom a so všetkým, čo pod svojím menom dávame sem. Hodnotiť to je každého právo, ale poprosím, podľa seba. Zo seba, zo svojich dojmov a pocitov, zo svojej skúsenosti s opísaným, inak je to bieda. Inak to pripomína doktora Cvacha a jeho oblbovanie odbornou literatúrou, ktorej nerozumel.
Údajne, neviem to naisto, vraj v Česku v tom období niekde existoval reálny doktor Cvach a bol dokonca ortopéd, ako televízna postava z Dítlovej Nemocnice na okraji mesta. Ten si musel teda svoje vytrpieť. Na rozdiel od Herakleita z Efezu, ktorý to už má asi na háku.
