Od počiatku novoveku bol v celej Európe mimoriadne obľúbený druh ľudového a neskôr profesionálneho divadla Commedia dell arte. Vystupovali v ňom nemenné charakterové postavy dvoch generácií a zápletka mala dve dejové línie. Naplnenie úprimnej lásky mladých a zhŕňanie hmotných statkov starých. Keďže sa jedná o komédiu, jedna generácia a jedna dejová línia musí vždy výrazne až kruto zvíťaziť nad tou druhou. Láska mladých je spečatená a starý príde o časť svojho majetku v ich prospech. A ešte niečo, lebo aj to vždy v komédii zaberá. Ego a libido starého je značne pošramotené a on sám vychádza všetkým na posmech.
Lenže, život nie je komédia. Moliére a Goldoni mohli ešte čerpať zo starého žánru, Ibsen alebo Čechov museli siahnuť niekde inde. Realizmus 19. storočia bol omnoho bližšie skutočnému životu a ten na Slovensku, v 21. storočí, prežívame naozaj dramaticky. Niežeby sme mali v posledných mesiacoch núdzu o koktajúcich pajácov, ktorí boli nachytaní na hruške, kam ich vyhnalo práve ich premrštené ego a libido. Ale ak je to aj smiešne, je to smiech cez slzy. Lebo život na Slovensku nie je rozhodne komédia a láska dvoch mladých nebola naplnená. Boli sprosto zavraždení, stojac v ceste tomu majetku a jeho zhŕňaniu.
A práve príbeh tejto zmarenej lásky, hodný Byrona, Huga či Puškina, pokračuje aj dnes a odhaľuje postupne pozadie všetkého toho a všetkých tých, ktorým vadila samotná existencia konkrétneho človeka a na odstránenie ktorého nemohli stáť v ceste ani iní.
Našťastie, vražda je vždy vnímaná negatívne a tak jej realizátor či objednávateľ, bude sa od samého okamžiku vykonania činu snažiť jej príbeh zahmlievať a odkláňať, podsúvať jej iné pozadie a pohnútky. Tak nám tu vznikla „talianska stopa“, ktorá mala pátranie a vyšetrovanie odkloniť do bezradného prázdna, chudobného na presvedčivé dôkazy, podvyživenej vierohodnosti a navyše, do prostredia vhodného na „procesnú chybu“, s ktorou má Slovensko tak bohaté skúsenosti.
Našťastie, šťastie je vrtkavé a rozhodne nie imaginárne. Šťastie nie je náhoda, šťastie je iniciatívnosť, cieľavedomosť, idea. Ak môže slúžiť oplanom v prostredí nevšímavosti okolia, môže slúžiť aj čestným, ak nevšímavými prestanú byť. A tak sa stalo, že talianska stopa si žije svojim vlastným životom a paralelne s tou slovenskou, odhaľuje vilnosť a pažravosť „starcov“, ktorí sú v našej skutočnosti muži vyššieho stredného veku. Ale v poňatí Commedie dell arte, sú to tí starci, tí Pantalone. To oni túžia po mladom mäsku a nejakom groši navyše. To oni jednajú a kšeftujú za týmito účelmi s Dottore či Capitane.
Našťastie, Slovensko, jeho kritické jadro, dokáže pochopiť komédiu a zasmiať sa na nej, ale dokáže vnímať, prijať a chápať aj drámu. Dokáže prísť na takéto náročné predstavenie hoci aj v mraze (nie vždy boli divadlá pod strechou). Rozoznáva zápletku, vníma personifikácie a ich metafory, identifikuje postavy. Tie divadelné a aj tie skutočné, ktoré predstavujú. A hlavne, je nesmierne citlivé na odfláknutú réžiu, okamžite odhaľuje faloš.
Hoci sa talianska a slovenská stopa prelínajú len okrajovo, majú mnohé spoločné. Vadala aj Kočner zohrávali rovnakú rolu. Medzi dohadzovačmi Jasaňom a Tóthom je pramálo rozdielov. Rovnako medzi skutočnou Troškovou a tiež skutočnou ale aj imaginárnou Zsuzsovou. Sprostredkovatelia, volavky či zlatokopky nie sú jediné postavy a postavičky. Fico, Glváč či Danko sú v popredí. Prvý je postava, zvyšní dvaja fakt iba postavičky. A s nimi Gašpar, Bödor, Haščák. Tiež Jankovská, Kaliňák, Počiatek či Trnka. Motá sa tam aj Rusko, Hraško a celý zástup podržtašiek. Mnohí zo spomenutých sa alternujú, zaskakujú v obidvoch fraškách, až je niekedy ťažké sa v tom orientovať. A keďže sa držíme divadelnej hantírky, nemôže v tomto teátre chýbať ani nadpráca šepkára- Blahu.
Premiéra bola strašná a až jej hrubá a drsná realita dokázala svojim násilím vnútiť verejnosti vedomie, že paradoxne, jej reprízy tu prebiehali dlhé roky pre ňou samotnou. A tento naozaj nepodarený kus s veľkohubou a arogantnou réžiou, bude sa tu snažiť udržať na scéne stoj čo stoj. Lebo aj ten posledný chumaj držiaci sa prvotného nápadu s miliónom na stole si je vedomý, že ak neustojí toto, neustojí už nikdy nič.
Neostáva nám nič iné, už z úcty k zavraždeným a ich pozostalým, dopomôcť k tomu, aby sme sa dočkali aj derniéry. Máme na to niekoľko príležitostí a všetky sú v dohľadnom čase. 21. februára si môžeme mrazivosť, skutočnú aj tú bolestnejšiu, ktorá obostiera jadro tohto príbehu, nanovo precítiť na námestiach. Tam ešte hojnosť účasti nebude tým najdôležitejším toho dňa. Lebo niekde prídu stovky ľudí, niekde iba desiatky a inde možno aj tisíce. Ale každý jeden tam bude za seba a za svojich blízkych a postoj jedinca sa ráta rovnako v jednotkách či v miliónoch. Má rovnakú kvalitu a hodnotu.
O týždeň neskôr, 29. februára to už o hojnosti vo volebných miestnostiach bude. Voličský hlas má tiež rovnakú kvalitu a hodnotu. Naberá však na váhe svojím zrátavaním a na konečnom výsledku, čo sa kvantity týka. Ak dopadne dobre tento deň, máme reálnejšiu šancu sa dočkať tej skutočnej derniéry, kedy budú realizátori aj objednávatelia právoplatne odsúdení. Či sú to len tí, ktorí dnes stoja pred súdom nevieme. Či k nim patria aj iní, nevieme. Ale nikdy sa to nedozvieme, ak nebude dokončený tento prvý krok. Ostatné je už potom, dúfam, na nás, nie na nich.
