Ako Kennedyho slová: „Všetci slobodný ľudia, kdekoľvek žijú, sú občanmi Berlína a preto ja ako slobodný človek hrdo vyhlasujem: som Berlínčan!“, tak aj Bidenov odkaz: „Keď Putin takmer pred rokom spustil inváziu, myslel si, že Ukrajina je slabá a Západ je rozdelený. Myslel si, že nás môže prekonať, ale to sa veľmi splietol.“ patria do kategórie gesta. Silného jednoznačnou zrozumiteľnosťou a presvedčivého vyvolanou emóciou, stále je to však iba gesto. Avšak, silná spoločnosť si môže dovoliť používať gestá, ak vie, že neostane iba pri nich. Gesto, symbolické a možno aj jeho prijímateľom vnímané ako prázdne, dokonca ako prejav slabosti, zmení sa na dejinnú udalosť, ak sa odkaz naplní. Stalo sa. Štvrťstoročie je podstatná časť ľudského života, merané geopolitickým vývojom a zmenami je to však relatívne omnoho kratší okamih.
Nikita Chruščov nepatril k bystrým vodcom, potrpel si na ramená a tak ich robil kade chodil. Veril na večné časy a z klamlivej minulosti sľuboval svetlé zajtrajšky. Pokračovaním tohto jeho gesta však bolo iba opakovanie silných ramien, sprostých vyhrážok a planých sľubov. Najprv odstránením Chruščova na sovietsky spôsob, potom hrubou agresiou Brežneva voči Československu a Afganistanu. Andropova a Černenka hádam ani nemá zmysel spomínať a éra Michaila Gorbačova je zaujímavá tiež z dôvodu, že počas jeho vlády sa naplnili slová nie len J. F. Kennedyho.
Neubehlo ešte ani to štvrťstoročie. Kennedyho slová určené Chruščovovi určite dobre poznal aj Vladimír Putin. Bol už vo Východnom Nemecku ako dôstojník KGB dvanásť rokov, keď sa v lete 1987 iný americký prezident obrátil na iného sovietskeho vodcu.
„Mr. Gorbachev, tear down this wall!“ požiadal Ronald Reagan spred Brandenburskej brány Michaila Gorbačova, aby si uvedomil, že hodnoty a postoje demokracie sa nemenia a že je načase asanovať. Že je to najlacnejšie riešenie studenej vojny. Bol to práve Ronald Reagan, ktorý uštval pretekmi v zbrojení podvyživenú sovietsku ekonomiku, demoralizovanú a vyšťavenú vojnou v Afganistane. Toto Putin nemohol nevedieť. Že Sovietsky Zväz vie robiť iba ramená, vyhrážať sa smerom do zahraničia, dusiť vlastných občanov a áno, vie rozpútať aj vojnu. Jednu, to je všetko. Na viac tá krajina nemá a nikdy nemala ani v časoch cárskeho samoderžavia.
V priebehu necelých tridsiatich mesiacov musel Putin v hlave spracovať Reaganovu výzvu Gorbačovovi a samotný pád Berlínskeho múru so všetkými dôsledkami. Čo mu to spôsobilo vidno dnes, keď vo výročnom prejave obvinil Západ z rozpútania vojny a dôsledok toho označil za svätú povinnosť Ruska reagovať. Špeciálnou vojenskou operáciou.
Vladimír Putin sa narodil za Stalina, dospieval a dospel za Chruščova a Brežneva. Dospievať fyzicky a dospieť niekam však nie je to isté. Všetci po Brežnevovi, dvaja starci, Gorbačev aj Jeľcin, museli byť pre neho v lepšom prípade slabosi. V tom horšom zradcovia. A pre Putina je v podstate zradou aj fyzická slabosť. Takéto presvedčenie musel nasávať s materinským mliekom. Rokmi mu, ako každému, zhrubol hlas a zmužnelo telo. Mentálne však smeroval navždy niekam do desaťročia pred vlastným narodením. Do obdobia medzi Stalinovým paktom s Hitlerom, Stalinovým vyciciavaním spojencov proti Hitlerovi a Stalinovým vyhrážaním sa každému, kto mu kedy bol spojencom a už ho nepotreboval. Tak dospieval a tam dospel. Roky musel byť podriadený slabochom a zradcom a roky smeroval tam, kde chcel byť celý život. Na čele veľmoci, ktorá veľmocou nikdy nebola, ktorej vodcovia si to priznať ani súkromne nikdy nedokázali. Ani jeden. A svoju krajinu, najväčšiu krajinu na svete, odsúdili na kolotoč prehier a pomsty za vlastné slabosti a zrady. Na vlastných, ostatnými pohŕdajú.
