Z idiótés je odvedené slovo idiot, dnes už zastarané označenie človeka postihnutého ťažkou mentálnou retardáciou. Zastarané preto, lebo označenie idiot je vo všeobecnosti považované za pejoratívne a psychiatria používa termín ťažká alebo hlboká mentálna retardácia. A slušný človek predsa pejoratíva na verejnosti nepoužíva. Veľmi slušný človek dokonca ani vtedy nie, ak je takýmto slovníkom napádaný.
Takto pred týždňom, pred poslucháčov právnickej fakulty predstúpil so svojou prednáškou predseda Najvyššieho súdu Štefan Harabin. Idiotov nešetril. Nikoho nešetril, ani kolegov sudcov, ani spoluobčanov vo Svidníku či vo Veľkom Krtíši, pretože pre nich je podľa neho aj luza veľa. Nešetril poslancov Národnej rady, konkrétne tých, ktorí podobne ako on zastávali ministerský post vďaka svojej právnickej kvalifikácii. Nešetril ani novinárov, tí okrem idiotov môžu byť aj narkomanmi či alkoholikmi, všeobecne predajnou luzou a všetko robia iba pre judášsky groš. Tretí sektor si tiež zlízal svoje.
Takéto vyjadrenia z úst predsedu Najvyššieho súdu by sa mohli zdať byť nevhodnými a poburujúcimi, našťastie, nie je to tak. Nie je to tak z dvoch dôvodov. Štefan Harabin sa pred poslucháčmi práva posťažoval, že zatiaľ čo po právnických profesiách je vyžadovaná nulová tolerancia, novinárom môže byť aj idiot, aj narkoman. Ak je podľa neho po ňom požadovaná nulová tolerancia, on ju predsa musí dodržiavať a všetko to, čo odznelo pred poslucháčmi musí zákonite spadať do tolerovateľného vyjadrenia. Nie nám prislúcha súdiť, čo tolerovateľné je a čo nie. Na to sú predsa sudcovia a ak už vedia spravodlivo rozhodnúť o sudcovských platoch, prečo ich podozrievať, že nedokážu rozlíšiť idiótés od idiot. Novinári aj tretí sektor, všetci predsa podľa neho hája iba svoje záujmy, robia to pre peniaze a tak označenie idiot nemôže znamenať nič iné ako svoj pôvodný význam. Harabin sa nevyjadruje pejoratívne, iba trochu zastaralo, vždy ale tak, aby jeho vyjadrenia boli tolerovateľné. To predsa adeptom práva prizvukoval, že práve nulová tolerancia je po nich vyžadovaná a išiel im príkladom.
Tak ako nemôžeme považovať označenie astmatik za urážku, nemôže ňou byť ani narkoman. Tiež je to iba zastaraný a zovšeobecňujúci výraz pre drogovo či látkovo závislého jedinca a medzinárodná klasifikácia chorôb MKCH- 10 (ICD- 10) má na všetko kódové označenie. Kto by sa mohol uraziť, ak mu poviem „ty ef štrnástka?“. Odkiaľ má vedieť, či mám na mysli stíhačku alebo závislosť na kokaíne, ktorá má práve toto označenie F 14. a za bodkou ešte nasledujú špecifikácie štádia či následkov diagnózy.
Proste mne to vychádza tak, že Štefan Harabin je nielen brilantný sudca a nesmierne schopný právnik, ale je priam vzorom pre právnicky dorast, aby ten vedel, ako má správne postupovať až sa zapojí do súkolia justície na Slovensku.
Na podporu tejto mojej domnienky, že vyjadrenia predsedu Najvyššieho súdu spadajú do požiadavky nulovej tolerancie je tu ešte ten druhý dôvod. Priznám sa, keď som pred týždňom čítal článok a citácie z tej jeho prednášky, nebol som o tom presvedčený stopercentne. Našťastie, moje pochybnosti sa dnes rozplynuli potom, ako som si prečítal ďalší článok. Minister spravodlivosti (vidíte, nie všetci sú idioti) Tomáš Borec sa ho zastal a tvrdí, že on pozná iba slušného Harabina. Že on ho videl diskutovať so študentmi iba slušne a vecne. Podľa Boreca platí, že sudcovia by sa mali aj v občianskom živote zdržať všetkého, čo by mohlo narušiť vážnosť a dôstojnosť ich funkcie. A podľa Harabina, adept na sudcu musí mať etiku v sebe, pretože to je základná predispozícia na výkon funkcie sudcu. No a keď sa už dvaja vysoký predstavitelia právnického stavu takto navzájom uistili, že je všetko v poriadku, môžem ísť spokojne spať.
Samozrejme, je tu jedna podmienka. Štefan Harabin musí dostáť svojmu slovu a peniaze ktoré vysúdi, musí tak ako sľúbil, venovať na charitu. Ak by tak neurobil, všetko to, čo si ktokoľvek pod termínom idiótés dokáže predstaviť, bude sa plne vzťahovať naňho aj na každého, kto jeho vystupovanie chápe ako odborné, vecné a nekonfliktné.
